Alica sa bojí pekla. Bála sa ho ako malá a bojí sa ho dodnes, aj keď jej tiahne na štyridsiatku. Odmalička mala bujnú predstavivosť, nechcela spať, pretože sa bála, že ju v sne ostrihajú, že po nej polezú myši, pavúky, jašterice a hady, odmietala ísť do pivnice či v noci na záchod, pretože za každým rohom čakal drak alebo lev, ale peklo, to bol najväčší strach. O svojom strachu povie exmanželovi, ale ten si len urobí niekoľko vtipných poznámok na tému jej iracionality. Podľa terapeutky sa má vyrovnať s detstvom a prijať novú etapu života, podľa kamošky Ivany si nájsť milenca a prestať myslieť na blbosti. Podľa Moniky “drbať na to”.

Alica sedí v práci a vidí zhluky síry, z ktorých popolavie tvár a čmudia vlasy. Alica  prežúva raňajky, chlieb s maslom, ovsenú kašu s mliekom, zalieva vodou s citrónom  a uvedomuje si, že peklo je nadránom ako hustá lepivá kaša a na večer ako rozliate kyslé mlieko. Z pekla cítiť váš pot a prenikavý dych.

Alica jediná vie, ako vzniká. Prvýkrát ho okúsila, keď mala jedenásť. Na dvore u Horáčkovcov sa hrali na schovávačku so Zuzkou a Monikou a keď sa im podarilo prevrhnúť vedro s vodou a vyplašiť kocúra, z domu vybehol starý Horáček v smiešne tesných trenkách, v narýchlo obutých ponožkách, na brade sa mu hompáľal zabudnutý slíž z nedeľnej polievky.

- Nije hentam do búdy, decká, tam je peklo!

Alica sa u Horáčkovcov mesiac neukázala.

Keď Horáček zomrel v sedemdesiatke na cirhózu pečene, Alica vedela, prečo sa upil k smrti a že mali niečo spoločné. Na pohreb mu nešla.

Ak veríte svojim peklám, je jedno, či ide o narýchlo zhobľovanú drevenú šopu, alebo o stav duše.

S ľútosťou hľadí na to, ako si trasúcimi rukami ohrieva párky, pravidelne na ne zabúda a je ich zastudena, dôstojne si odlamuje chlieb, chlieb je čerstvý a jeho duša pripravená, Alica sa s ním v duchu nežne rozpráva, o otravných kolegoch v práci, o zdraženej šunke, o najnovšom časopise o móde, o tom, že si mala vziať J. a vyskúšať zážitkový výlet po Európe, a hlavne, v osemnástke sa opiť, vyspať s hocikým a konečne raz niečo poriadne pokaziť. Starý muž nosí kockovanú košeľu a voľné tepláky, sústredene počúva a občas sa jej akoby náhodou, zúčastnene dotkne ramena. Volá ju Aliciatko a keď je chorá, prikryje jej nohy teplou dekou a pripraví omeletu - z jednej strany polosurovú, z druhej zhorenú, popráši okraje sladkou paprikou, naleje jej plný pohár pomarančového džúsu a donesie poloprázdny. V rozprávke o Siedmich zhavranelých bratoch bratov vynechá, Popoluška je rovnako škaredá ako jej nevlastné sestry, len má nadovšetko dobré srdce a ani raz nezakončí rozprávku vetou, A žili šťastne, až kým nepomreli.

A potom je tu profesor Jablonický, odborník dosahujúci významné úspechy v literárnej komparatistike, úzkostlivý a prenikavý. Každé ráno o piatej vstane, umyje si zuby,prečeše riedke vlasy, posadí sa za stôl v kuchyni, hĺbajúc s horúcou kávou nad svojím románom. Nikoho k sebe nepustí, jeho tvár je priečelie gotickej sochy, ruky má prevŕtané lykožrútom. Píše.

Píše dlho a sústredene. Popri knihe odovzdá desiatky vedeckých prác, precízne sa venuje výskumu, kŕmi sliepky na dvore, fajčí, vzdychá kolegom do telefónu, aké je náročné písať beletriu, a obzvlášť tú kvalitnú, napcháva sa chlebom so salámou, postáva pri okne a obzerá si jabloň, dni, týždne, mesiace, roky bežia a román sa drží profesora - presne tak, ako on kedysi Alice - so vztýčeným prstom a prikazuje - Ešte to si oprav! - A takto má vari končiť veta? - Tú bodku na konci snáď nemyslíš vážne! - A aký ledabolý opis! - Táto postava si zaslúži dlhšie umieranie ! - Prerod starého muža na profesora je náhly a neodvratný, so starým mužom sa Alica stretáva pri krátkych, trápnosmiešnych chvíľach pri rannej toalete vo vyblednutej pyžame, pripomínajúc obielené vajíčko. Naposledy sa profesor zmení na starého muža, keď konečne román dopíše,  vysilený si ľahne na podlahu v hrubom svetri, ráno sa zobudí s potkanom pri nohe. Alica sa nič nespýta, potkana uprace a prikazuje mu, aby sa najedol a osprchoval.

Vydajú ho za kratší čas, ako ho písal. Román má vlažný úspech, prijímajú ho blahosklonne s ohľadom na renomovanú povesť autora,  zakrátko sa zhrnú kritiky.

Alica obchádza kiosky a kníhkupectvá, na otázky odpovedá lakonickým - nič nevyšlo, nevšimla som si, zabudla som. Napokon donesie niekoľko časopisov, nachystá kávu. Sadnú si za stôl, on nervózne posúva po stole zhúžvanú cigaretu, jej sa vybaví vianočný stromček, jediná z rodiny sa tešila na Vianoce, profesor si dal nútenú polhodinovú pauzu od písania počas štedrovečernej večere, mama nadávala na presolený šalát, smradľavého kapra, prisladké koláče, odporné koledy - jakživ nič neuvarila, len objednávala a následne nadávala.

Mňa škoda do kuchyne - koketne zamrkala, vystačíte si s praženicou, parížskym šalátom a obloženým chlebíkom. Matka je exotický vták a jej pestrofarebné perie rozpína priestor, nesmieš sa ho dotknúť, inak ti uletí, červená, fialová, modrá, krikľavý rúž a zaostrený zobák, lesk a bieda kurtizán.

Stačí len raz prekročiť pravidlá, priblížiť sa dáme s kaméliami.

A už som ti raz povedala, že sa tých šperkov a šminiek nedotkneš! Načo ti sú, aj tak si ška…

Púšť a vyschnuté hrdlo, všetci, čo majú pravdu a pravda, čo už nebolí.

Alica si pod stromčekom našla stoh kníh, toaletný stolík s líčidlami, ozdobený pávími perami.

Profesor sa odšuchtal do izby, dáma s kaméliami dojedla mačacie jazýčky, zašveholila šťastné a veselé, ovinula si nohy dlhým šálom a odišla na vianočný večierok, potriasajúc krinolínou.

Alica zaďakovala, čosi si zaželala, zahompáľala nohami

Zhovievaví kritici píšu o vytríbenom štýle a skvelej syntaxi, pojašení o úplne novom rozmere sujetu a tí príčetní sa radšej nevyjadrujú.

Alica predčítava mäkkým hlasom a vie svoje, pán profesor celý život písal o bláznoch až sa napokon jedným z nich stal, podivínskym dedkom, ktorý si šúpe ruky ako pomaranč a ktorého táraniny už nikoho nezaujímajú. Pán profesor mlčí a pohľadom odmeriava rohy stola. Starý muž je zložený domček z karát a jedným nádychom ho sfúkneš.

Alica položí pred starého muža šálku čierneho čaju a povie - Tati, nevšimol si si, že jabloň znova vyrástla?

Pozrel sa na mňa a spýtal sa, Majuška, ako bolo v škole? a ja na to, tati, nevšimol si si, že jabloň znova vyrástla? Zháči sa, kde je Majuška? Kedy zmizla, keď ani nestačila vyrásť?

Navliekajú ma do jej šiat, privlastňujem si jej hračky, patrí mi všetko okrem mena, pripomínam im tú, o ktorú prišli, zakrývajú sklamanie, že ju neviem nahradiť, akoby to aj bolo možné, bola súčasťou maminho brucha, bola oblá, plná očakávania a dokonalá, nikdy ju neprekonám. To ona patrila mame a mama jej, to ju si otec vyvolil a mňa len akceptuje, prišla som na svet len, aby som ju nahradila, oteckovo dievčatko a mamin miláčik, princezná a vševedko, kým niekto v piatej triede nezakričal, Alica, špatná dlhá palica, pani učiteľka bola ľútostivá a vinníci si viac nedovolili, to nie je pekné vysmievať sa zo vzhľadu, to skutočne nie je vôbec pekné.

A potom jej nosili čokoládu a  vybrali si ju do tímu na telesnej, hoci aj ako poslednú, ale ráta sa a cez zimu ju nezguľovali ako ostatné baby a ani na ňu nepokrikovali vulgarizmy, lebo každému pomohla s domácou úlohou, neskôr vypracovala referáty, seminárky, diplomovky a bola vždy milá, nepripomínala sa, vypočula a napokon - bola tá kamoška, pri ktorej krásne ešte viac opeknievajú, vždy vyniknú a podržia im miesto pri stole.

A potom na strednej stretla Borisa a tiež vyzeralo, že z toho mohlo niečo byť, možno aj láska, lebo je strašne fajn, vtipná, zlatá baba a vôbec a on jej to aj vravel, si strašne fajn, vtipná, zlatá baba a vôbec, ale veď vieš, a ona vedela.

Po výške bola rada, že si našla Riša a spoločne boli chvilu radi, tá chvíľa trvalo rok či desať, to je jedno a mama si pomyslela, že by mala byť rada o trošku dlhšie, možno aj na celý život, pretože čo si budeme hovoriť, takého slepého mula už nenájde, komu by sa páčili jej riedke vlasy a vyziabnuté telo, žiadne prsia a veľké uši a veľké krivé zuby, nevrav mi nič o vnútornej kráse a výnimočných hodnotách, to predsa nikomu nemôže stačiť, nuž ale utešujme sa, bola aspoň múdra, aspoň to sa rátalo, profesorova dcéra, i keď čudné, mama taká krásna herečka, asi to je trochu sklamanie, však?

A tak to bude vždy - všetci budú ku mne zhovievaví, budú sa ma snažiť počúvať, aby sa nemuseli pozerať, je jedno, že som šk — áno, mami, dopovedz to, ška-re-dá, ale som profesorova dcéra, častujú ma prívlastkami, talentovaná, šikovná a nádejná, mám sľubný nábeh a potenciál a prestížnu budúcnosť a nevšedný spôsob písania, a tie témy, existenčný žiaľ, zmysel života, obrazotvornosť a prenikavý zmysel pre humor a iné kokotiny, to sa nevyčerpá, raz isto bude slávnejšia ako otec, potom ma matka vysmeje, akí sme my intelektuáli trápni, všetky tie otrepané písačky drbnem do koša a z vrásky nad čelom jej čítam, keby si bola aspoň trochu pekná, keby, keby, keby, neskôr ich tatko nájde, starostlivo vyrovná a vloží do herbára medzi skorocel a myší chvost, zvýrazní si ceruzkou - hojí rany, akoby to nebolo jasné a popremýšľa o tom, ako túto scénu zakomponuje do generačného románu.

A keď je peklo príliš ťažké a studené, Alica si nakreslí na tvár tiesňovec, starý muž jej ako mladý hovoril, že existuje rastlina, ktorú si priložíš na rany a vylieči smútok po niečom, čo nepoznáš a tiesňovec vyrástol a Alica ho trhala, dlho prežúvala a čakala na toho, komu povie bez slov o vytrhnutých vnútornostiach a nahnitom mäse, áno, aj to je duša a budú sa rozprávať pošepky, aby sa vzájomne nevyrušili a povie mu o svojom pekle a Alica čakala na toho, ktorý nepríde a povie jej konečne, neboj sa pekla, Alica a ona sa báť prestane.

Keď sa znovu narodím, bude zo mňa Edith Piaf - vyfúkne mi matka do tváre s hrdosťou, nosí si po byte telnaté stehná, nadvihuje bradu, posmešne si prezerá certifikáty, diplomy a ocenenia, ach, vy tak lipnete na tom predpotopnom vzdelaní, mala by si sa nalíčiť a niekoho si nájsť, matka je cudzokrajný vták a zároveň svrabľavé miesto pri lopatkách, na ktoré si nedočiahnete, cudzokrajný vták s noblesou páva, kurtizána a dáma sa kaméliami, aká bola kedysi krásna a to všetko zahodila, pre ideu rodiny, ktorú chcel niekto iný. Túžila spoznať svet, ona - pávica sa postupne menila na spokojnú, okrúhlu nosnicu, z vajíčok nechala len škrupiny a  opakovala si, raz vás všetkých zahrabem.  Áno, mala by byť spokojná - profesor nebol zlý chlap, všetci ho uznávali, bol príjemný, nosil jej ruže a nemusela sa báť nevery - zabudol si doma aj obed, kedy by ten mal čas na milenky ! A ona by rada vzlietla kdesi ďaleko, ale vedela, že pávy nelietajú, a sliepky tiež nie.

Napokon však k tomu predsa len došlo - pán profesor si držal status, zvýšil na ňu hlas iba raz, Alica pregĺgala v kuchyni hustú krupičnú kašu, kaša sa prelievala, syčala, kypela jej z uší, leptala prsty a prelievala sa z mís, zapchávala si ňou ústa, vdychovala škoricu, jeden nádych - jedna malá smrť a ona by najradšej aj umrela, no nedalo sa.

Jeho mäkký hlas prevŕtaval steny, dunivo ohlasoval koniec, o ktorom vedela už dávno, a matka sa poslednýkrát pokúsila vzlietnuť -  Tak ty chceš rozvod, ty sebec, a čo bude s dieťaťom, čo bude s nami, a kde sa podejem? -

Nepovedal, tresol dverami, tiež to bolo prvýkrát a naposledy, Alicu tá kaša raz zadusí a bude pokoj a žiadne peklo, do ktorého by sa musela vrátiť.

A predsa sa vrátila, keď jej volali z nemocnice, starý muž odpadol na prednáške a museli ho kriesiť, po dlhom čase ju nazval Alica, ošúpal si ruky ako pomaranč a podelil sa s ňou o mesiačik a chcela mu povedať o tom, že omeletu má najradšej z jednej strany polosurovú a z druhej zhorenú, že peklo vôbec nie je stav duše, ale šopa u Horáčkovcov, aby aspoň na moment počula jeho pridusený smiech, a prečíta mu rozprávku, no nedočíta, aby nemusela skončiť a on ju nazve Majuška a jej to nebude čudné, no pravda je púšť a vyschnuté hrdlo, a pravdu máme všetci.

A potom otec zreteľne povedal,  máš mamine oči, Aliciatko a začal jej rozprávať o tom, že každý starý pes vie, kedy je jeho čas odchodu a v ktorej búde si nechal reťaz a že mu mám spočítať rebrá, pretože pod to posledné si skryl poklad, svojej jedinej dcére, drahšej nad  zlato, soľ a krupičnú kašu, a to je jediné, čo mi tu môže zanechať.