Ockovo dievčatko
V práci som skončila, ale domov sa mi dnes vôbec nechce ísť. Ako včera, ako pred týždňom, ako stále. Chcem si vyzliecť vlastný život ako starý kabát a dopriať mu čistiareň. Intenzívny program, ktorý by vyčistil všetky krivdy, nevypovedané bolesti a nepriznané smútky.
Už dlho rozmýšľam, čo sa vlastne stalo. Je medzi nami stena, cez ktorú na seba nevidíme.
„Milka?“ pýtam sa, keď vojdem do bytu
„Ahoj mami“ dcéra vychádza so slúchadlami na ušiach, biela, smutná, zamyslená. Tak rada by som sa s ňou porozprávala, povypytovala, čo má nové, ale už to nejde. Odvtedy, čo bojuje o tvoju pozornosť, som jej nepriateľ. Vidím, ako sa trápi. Zdá sa mi, že som uviazla ako obesenec v slučke, ktorú som si sama pripravila. Prichádzaš a odchádzaš, s neprítomným pohľadom, zahĺbený do skrípt, ľahostajný, nič sa nepýtaš, akoby náš vzťah bol dávno mŕtvy.
Keď som bola malá, ocko si ma často posadil na plecia a behal so mnou, až kým som nevýskala od radosti. Alebo som mu sedela na kolenách a rozprávali sme si vymyslené rozprávky.
Teraz mám štrnásť a už mu na kolenách nesedávam. Ani sa so mnou nezhovára, vlastne si ma nevšíma. Som vyššia ako on, taká veža, narástli mi prsia, ktoré skrývam v neforemných svetroch a prišla aj tetka z Ameriky. Tak to volám, podľa mamy. Nenávidím tetušku, ktorá mi každý mesiac pripomína, že som žena. Nepáčim sa sama sebe.
„Milka, neprpli sa toľko s tým obedom a poď mi pomôcť“. Mamin hlas je neúprosný.
Snažím sa jesť čo najmenej. Viem, že moja výška mi už ostane, s tým nič nenarobím, ale aj tak hladujem. Už skoro mesiac. Včera som si kúpila v lekárni elastické obväzy. Stiahnem si nimi hrudník, a vyzerám skoro ako predtým. Začala som tiež znovu nosiť dva zapletené vrkoče. Striehnem na ocka, kedy vojde do dverí, vždy som vtedy na chodbe a vrhám sa mu okolo krku. Tvári sa neprítomne, povie len:
„Ahoj, Milka“ - a to je všetko.
Mama mi nepovie ani toľko. Len sa na mňa mračí. Vraj som bledá a chudá. Niekedy sa mi zdá, že máme doma prikázanú zónu ticha. Ani si nepamätám, kedy som u nás počula smiech.
Dnes mala prísť tetka z Ameriky. Nedostavila sa. Je to super pocit. A baby v škole obdivujú moju postavu. Vraj vyzerám ako fotomodelka, vypytujú sa ma na recept a ja len krčím plecami. Je mi fuk, čo si myslia. Na matike mi prišlo zle, odpadla som a triedna zavolala sanitku. Krava. Trčím kvôli nej v nemocnici. Veď už mi nič nie je. Tečie do mňa infúzia a všetci sa ma tu stále niečo vypytujú. Že čo som jedla a kedy, či bola tetka, kedy a koľko trvala, čo ma bolí a nebolí, idú mi na nervy. Chcem ísť domov. A zrazu ma dali na vozík a prevážajú ma. Na psychiatriu. Pokúšam sa vstať z vozíka, vytrhávam si infúzku z ruky a chcem zoskočiť. Ale ošetrovateľ ma chytí a prinúti zostať ležať.
Musím ich presvedčiť, že som v poriadku. Kým príde ocko.
Už by som potom nikdy nebola jeho dievčatkom.
Ťukám do počítača zbytočnosti. Viem, že som mal byť dávno doma.
Nikdy by som si nepomyslel, že sa dostanem do takejto situácie. Že ma Jana prestane priťahovať. Neskoré príchody, časté služobné cesty, snažím sa jej vyhýbať, ako sa dá. Už som si vymyslel aj diagnózu, aby mi dala pokoj. Ale nie som schopný jej to povedať.
Dokončím ďalší odsek. Pred očami sa mi zjaví Milka. V duchu vidím jej pružné telo, jej črty, ktorými sa čím ďalej, tým viac podobá na Janu z mojich spomienok . Moja malá Milka, ktorú som ešte nedávno hojdal na rukách, nenávratne zmizla. Pohľadom zavadím o fotku spred rokov. Sú na nej obe, Jana žmúri do slnka a Milke sa krivia ústa, akoby sa chcela rozplakať. Vždy sa nerada fotila. Prstami prechádzam po lesklom papieri. Jana tu má oblečené modré pásikavé šaty. Odjakživa mala rada námornícky štýl, lode, more.
Milka je vo všetkom po nej. Teraz dokonca nosí aj dva vrkoče, aké nosievala Jana, keď som ju spoznal. V treťom ročníku na gymnáziu k nám do triedy prišlo nové dievča. Bystré, vtipné, pôvabné. Vždy, keď doma otvorím dvere, ocitnem sa v tej triede. Zlatistý odtieň vrkočov ma oslepuje. Túžim sa znovu dotknúť tých vlasov, zacítiť ich vôňu.
Vyhýbam sa domovu a skryto dúfam, že to prejde.
Ale čo ak nie?
