Do neba ma nevezmú

 

„Nenávidím ťa.“  Tereza si zúrivo utierala slzy

„Ako môžeš teraz odísť a takto ma tu nechať?“ jej krik bol ako údery bičom. Neuhýbala som im. Zapla som kufor a pobozkala jej malú dcérku. Tereza v údive nad mojou neústupčivosťou, veď koniec koncov, vždy doteraz som urobila, čo odo mňa chcela, začala trieskať taniermi. Nikdy predtým som si neuvedomila jej manipulátorské sklony.

Obliekla som si myší kožúšok, čo mi ostal po babke a zabuchla dvere.

 

Babka mi prvý - krát povedala, že ma do neba nevezmú, keď som si ostrihala vlasy. Keď človek lezie na strom, nesmie sa nikde zachytiť. Babka zúrila, že sú jej nanič všetky stužky, sponky a gumičky, čo mi nakúpila, aby vraj na mňa neukazovali prstom. Tereza sa poslušne dala česať a obliekať ako bábika, ona bola babkinou útechou.

Nebo ma nikdy nelákalo. Všetci tí anjeli sa na obrazoch tvárili ako nafetovaní. Aj náš farár mi pripadal akoby tajne šnupal.

Potom mi to často hovorila, keď som dačo vyviedla v škole, že som ako chlapčisko a že pre mňa v nebi nikdy nebude miesto.

Pán farár ma nemal rád. Cítil, že na rozdiel od Terezy, mu neverím ani slovo.

Stále sa len usmieval a hovoril somariny, že pán boh sa o vás postará, všetci ste dietky božie. Vždy som mala pocit, že my dve s Terezou rozhodne dietky božie nie sme. Neboli sme ničie dietky, iba babkine vnučky. Otec a mama v tom svojom večnom záťahu ani nepostrehli, že sme sa narodili, že rastieme alebo že nebodaj niečo potrebujeme.

Vždy sme si s Terezou hovorili, že sa vydáme za chlapcov s rodokmeňom. Vedeli sme, že existujú rodiny, kde sa v nedeľu pri spoločnom obede debatuje o umení, kde sa hrá na klavír a kde sa vás pýtajú, či si prosíte múčnik. Snívali sme o takej rodine a banovali, že sme sa do nej nenarodili.

U nás bol stále krik, hádky, neporiadok. Jediná pokojná v našom dome bola babka. Ona varila, nakupovala, snažila sa, aby sme chodili do školy čisté.

Babka jediná bola nešťastná, keď sa Tereza vydala za Jebka. Jebkovi bolo všetko jedno. Krásny chlap, to ako fakt. Len v hlave to nemal v poriadku.

Babke sa nepáčil. Mala rada pokoj. Napríklad keď bol otec v base. Vtedy ani mama nepila, nosila babke celú výplatu a často sa smiala. Mama sa vedela úžasne smiať. Celým srdcom. Tak, že človeku bolo hneď akosi lepšie, keď ju počul smiať sa. Len čo otca pustili, mama sa dosmiala.

Na Terezu mal otec slabosť, lebo sa naňho podobala. Nebol k nej milší, ale nikdy na ňu, na rozdiel odo mňa a mamy, nezdvihol ruku.

 Terezu bil Jebko. Akoby každá žena z našej rodiny potrebovala niekoho, kto ju  bude ničiť. Keď ju zbil prvý - krát, bola v siedmom mesiaci a babka sa tak rozčúlila, že dostala infarkt. Pochovali sme ju vedľa mamy, tesne pred tým, než Tereza predčasne porodila.

Vystúpila som pred nemocnicou a zašla za Kačenou.

„Môžeš nastúpiť hneď, mala si šťastie“ povedala.

„Uvoľnila sa izba na ubytovni, hneď pri nemocnici, takže máš aj kde nocovať“. Kačena sa na mňa usmiala. „Spravíme žúrku“.

Na druhý deň som vyfasovala sestričkovskú  rovnošatu. Na žúrku prišlo pol ubytovne. Cítila som sa stratene.

Odjakživa som sa tvárila,  že s alkoholom nemám problém. Na každej oslave som si dávala čaj a potom do poloprázdneho  hrnčeka schovávala, čo mi naliali. Bolo to ľahšie ako vysvetľovať, prečo nepijem. Nechcela som sa líšiť. Stačilo mi, čo som zdedila. Z alkoholu sa osprostieva a ošpatnieva. Videla som to v priamom prenose. Tereza vždy radšej zatvárala oči.

Ale ja som sa dívala, dobre som sa dívala ako mama, celá zelená, zvracala do potoka, kde plávali húsatka, čo sme práve s babkou kúpali a ako sa jej vždy nepekne červenala tvár, keď mala vypité. Dobre som počula, ako môj, inak celkom rozumný otec, žiarlivo vykrikoval, že mama je kurva a že ju zabije, kým babka obracala na peci zemiakové placky. Babka vzala placky, natrela im ich maslom a poslala oboch vyspať. Nikdy ich nehrešila. Možno, keby na nich bola menej dobrá, mama by nezomrela taká mladá. Babka melodramaticky hovorievala, že mama sa upila k smrti, ale tak to nebolo. Normálne ju opitú prešiel vlak. Myslím, že mama to chcela. Keď bola triezva, jasne si uvedomovala, čo by mala urobiť. Opustiť otca, prestať piť, venovať sa nám. Vedela to, ale nebola toho schopná. Keď jej babka radila, aby sa s otcom rozviedla, mama len krčila plecami, že ona mu predsa prisahala pred Bohom. Nikdy ju nenapadlo, že svoju časť prísahy porušil prvý otec. Mal ju milovať a ctiť po všetky dni svojho života.

Otec žije. Rozum aj majetok prepil, ale ide na zotrvačník. Býva s ním cudzia žena, ktorá stále hovorí: „Áno, prosím, nie, prosím“ a človeka z nej po polhodine začne bolieť hlava. Zvláštne, že tú cudziu otec oslovuje Marika. Mame, aj keď sa tiež volala Mária, tak pekne nikdy nepovedal.

Dnes som umývala mladého dvadsaťročného chlapca. Mal erekciu. Musela som to ísť na vecko predýchať. Na sesterni som mala chuť schovať sa do babkinho myšieho kožúška.

„Čo ti je?“ spýtala sa ma Kačena. „Nič. Umývala som toho mladého na štrnástke a...“

„A jemu sa to páčilo, čo?“ Kačena sa zasmeje a strčí mi do rúk zošit. „Tak sa nám pekne zapíš, na konci mesiaca zrátame skóre. Ktorá prehrá, platí víno“.

Od mojich štrnástich rokov, som v škole, v obchode, všade, kam som sa pohla, cítila pohľady. Časom pribúdali  narážky, pískanie, bolo to ako prekliatie. Trvalo mi, kým som pochopila, čo je príčinou. Začala som sa maskovať. Babka mi radila. Na hlavu nepeknú čiapku, vlasy stiahnuť do drdola, sukňu po päty, najlepšie o dve čísla väčšiu, v zime myší kožúšok. Potom som stretla Miša. Ušila som si minisukňu a šľohla mame voňavku. Babka zúrila, nechcela ma takú, ako vravela – vyonačenú - ani púšťať z domu.

Nosila som rozpustené vlasy a chodila s chlapcom mojich snov. Až kým nás raz nestretla jeho mama. Odvtedy sa mi vyhýbal. Chvíľu som bojovala s myšlienkou, že zvediem jeho otca, aby sa syn už načisto posral, ale nakoniec som sa vrátila  k dlhým sukniam a neforemným baretkám.

Vybavila sa mi Tereza, ako som jej pomáhala s malou, s domom, po nociach sme šili pracovné plášte pre jednu fabriku... len Jebko nám to kazil. Nevedel robiť nič. Iba deti. Keď ma sledoval tým svojím pohľadom, vedela som, že musím odísť. Bol nemožný, neschopný a obmedzený, ale Tereza ho mala rada.

Niekedy sa s babkou v duchu rozprávam. Pýtam sa jej na názor, počúvam jej rady, vykladám jej o pacientoch. A ona mi vždy nakoniec do ucha zašepká, že mi vybavila protekciu a že mi tam hore predsa len drží miesto.

Tento mesiac platila víno Kačena, ale obišlo ma to len tesne.

Lenka Fábryová

(09.12.1974)

Žije v Poprade, pracuje v oblasti klinického skúšania liekov. Je členkou literárneho klubu od roku 2003, píše prózu.

Ocenenia

Jašíkove Kysuce 2010 (Čestné uznanie), Poetická Ľubovňa 2011 (Cena Ľubovnianskeho literárneho klubu), Poetická Ľubovňa 2012 (3. miesto – próza).

Publikovala

Slovenský rozhlas (2012), zborník klubu Posúvanie (2007) a PARNAS (2016).

Vydala

Do neba ma nevezmú (Marenčin PT, 2019)