SMS

    Cez otvorené okno prenikal hukot áut. Skúšala uhádnuť, kto ich vedie. Niektoré boli pomalé a opatrné, iné sebavedomé a bezohľadné. Malé ľahké autá sa vznášali nad vozovkou a tíško šumeli, na rozdiel od veľkých tirákov, čo vrčaním motora a niekedy aj trúbením, dávali najavo svoju silu. Všetkých prehlušil motocykel, čo náhle pridal plyn tak, akoby chcel pneumatikami vyhĺbiť do asfaltu dieru. Kým rozmýšľala nad tým, ako by vyzeral vodič, zaspala.

   Keď si šiel ľahnúť Peter, zatvoril okno. Vždy to tak robil, neznášal zvuk prichádzajúci zvonku a ešte viac ranné škriekanie operencov. Ona čerstvý vzduch a spev vtáčikov potrebovala... Často sa na tom pochytili. Ale on chodil spať neskôr a možnosť zatvoriť okno, bral ako svoje odškodnenie za nespavosť.

   V tú noc sa zobudila na spláchnutie toalety. Cítila ako sa mužské telo zaborilo do matraca a zakrútilo do paplóna na svojej polovici. Prevalila sa na druhý bok a už-už zaspávala, keď začula pípnutie. Znelo ako tón sms. Ale teraz? V noci? Začudovala sa. Asi sa jej to len zdalo. O pár sekúnd prišlo ďalšie a potom ďalšie pípnutie. Esemeska rozdelená do troch častí! Hneď sa prebrala. Tušila kto to mohol byť. Počul to? Napínala uši, aby zistila, či spí. Splachovač stíchol a ona cítila jeho dych. Nespal. Zamrvil sa a otočil smerom k nej. Počul to, alebo nie? Najradšej by sa postavila a zodvihla mobil z písacieho stola, ale bolo to ďaleko. Musela by prejsť pár krokov, on by si to všimol a mohol by sa pýtať, kto to teraz uprostred noci píše. A ona by mu to nemohla povedať. Alebo mohla, ale nechcela. A musela by klamať a to tiež nechcela. Hoci aj zamlčanie pravdy jej pripadalo ako lož, len trochu menšia. Pomaly sa otočila chrbtom k Petrovi a tvárou k telefónu. Rozmýšľala. Má to nechať tak? Má kľudne spať a prečítať si správu až ráno? Ale čo ak to počul, vstane a pozrie si ju? Už to raz dávno urobil. Kvárila ju zvedavosť, ale aj strach, že sa prezradí niečo, čo chcela, aspoň zatiaľ, utajiť. Neodvážila sa vstať. Bude sa robiť, že nič, počká kým zaspí a potom si ju prečíta. Ľahké.

   Zavrela oči a zakryla sa až po nos. Z kuchyne sa ozvala chladnička, pripomenulo jej to časy, keď sa učila na skúšky. Zvonku k nej doľahol piskot brzdiacej lokomotívy. Na chvíľu zatúžila stáť na peróne, nastúpiť a odísť. Takmer cítila pach oleja a koľajníc. Tvár jej ovial čerstvý nočný vietor. Záclona sa vydula a okno zaplieskalo o rám. To ju vrátilo do reality.

   Koľko je hodín? Cez žalúzie prenikali do izby pásiky pouličného osvetlenia. Vonku bolo pod mrakom a obloha sa hrozivo černela.

   llona sa pod perinou začala potiť. Vystrčila holú nohu a chrbát. Po jej nahej pokožke prešla ruka, potom urobila pohyb ako pri plávaní a veľkým oblúkom pristála na druhej strane postele. Stuhla. Tak on stále nespí? Zovrelo jej žalúdok a pocítila nevoľnosť. Snažila sa dýchať čo najtichšie, aby nerozoznal, že je tiež hore. Najradšej by vstala, zasvietila a všetko mu povedala. Ale bála sa. Bála sa, že ho stratí, že mu ublíži, že ostane sama... Samoty, tmy a úplného ticha, takého ticha, čo trhá uši sa bála najviac. Túžila po svetle a dôkazoch života... Nechcela ho stratiť. Ale nevedela sa vzdať ani toho „druhého".

   Z toho všetkého jej začalo hučať v hlave. Izbu ovládli neživé veci. Skriňa po celej dĺžke steny zatarasila východ, zrkadlo sa pozeralo prísne a pohŕdavo. Nič neskrylo a neprižmúrilo ani jedno oko nad tým, čo všetko videlo. Lampa sa tvárila, že spí, zavreté knihy pľuli prach všade naokolo. Staré kazety magnetofónového prehrávača tíško hrali nové a neznáme melódie a predĺžovačka si k tomu tíško bzučala svoje elektrické blues. Posteľ bola úplne neutrálna k všetkému dianiu jednoducho tu iba bola. Jediný priateľ v tomto cudzom svete bol paplón, ktorý ju tuho objal, keď to potrebovala, ale nevedel odhadnúť kedy je už dosť, a musela ho odkopnúť.

   Takto to ďalej nevydrží. Musí sa dostať k mobilu stoj čo stoj. Srdce jej pulzovalo až v spánkoch. Musí vymyslieť plán. Pomaly vstane a pôjde na véčko. Cestou vezme mobil a konečne si prečíta sms. Ale ešte päť minút počká, len tak, pre istotu.

   Vyzeralo to jednoducho. Čudovala sa, prečo jej to nenapadlo skôr. Konečne sa jej uľavilo. Plán ju tak upokojil, že cítila ako sa jej po tele rozlieva príjemné uvoľnenie. A možno si jej druh nič nevšimol, veď keby si aj, tak by sa hneď opýtal. A ona prežíva zbytočný stres. Celé je to len v jej hlave, a to všetko preto, lebo je noc, a v noci vyzerá všetko horšie. Utešovala sa. Ani si nevšimla, ako a odrazu zadriemala.

   Strhla sa. Všade ticho, iba z vedľajšej postele prichádzalo pravidelné odfukovanie. Zaspala? Na ako dlho? Nevedia, zdalo sa jej, že prešlo len pár sekúnd. Dlhšie už nemôže čakať! Teraz je tá správna chvíľa, povedala si. Nenútene, akoby ospalo, vstala z postele a vzala telefón. Trasúcou rukou ho na chodbe odblokovala a čakala. Na chvíľu ju oslepila žiara obrazovky. Rýchlo, rýchlo, čo je tam? Šepkala si nedočkavo. Keď si oči privykli, chvíľu jej trvalo, kým pochopila. V mobile neboli žiadne nové správy.

Beáta Blahová

(26.06.1975)

Žije v Prešove, je obvodnou lekárkou v Krompachoch. Píše prózu. Členkou literárneho klubu je od roku 2011.

Ocenenia

Literárna súťaž Jozefa Braneckého - Studňa sa tajne s dažďom rozpráva, r. 2010 (3. miesto); Poetická Ľubovňa 2011 a 2012 (čestné uznanie).

Publikovala

Slovenský rozhlas (Rádio Devín) r. 2010 a r. 2012 pod pseudonymom Beáta Cígelská, zborníky literárneho klubu PARNAS (2016) a Priúzko (2021).

Ukážky z tvorby pre rozhlas

NávštevaSlovenský rozhlas, Rádio Devín, 3. 9. 2012
Pán HaľkoSlovenský rozhlas, Rádio Devín, 3. 9. 2012