Návšteva 

Vošla do miestnosti, hodila kufrík pod stôl a začala zapisovať údaje po výjazde. Pero držala nemotorne, akoby mala prsty zmrznuté od zimy. Ruky sa jej chveli. Dlane a nástroj na písanie boli celé poprášené múčkou z gumených rukavíc. Stále cítila ich pach. Ale jej útroby boli chladné k týmto podnetom. Pach spotených pazúch, nôh a moča im už dávno nič nehovoril.

Kým ešte nebola lekárkou, vône nemocničných chodieb lemovaných  olejovou farbou a prievan nekonečných schodísk jej spôsobovali úzkosť v žalúdku. Teraz to bola iba vôňa práce.

 

Od rána bol úplne obyčajný deň. Pacienti sa trúsili po jednom a v čakárni sa nehádali, kto bude prvý. Poslušne klebetili o svojich susedoch a moderátoroch z televízie. A vnútri ordinácie trpezlivo načúvali radám lekárky. Keď prišiel čas obedňajšej prestávky, lekárka im iba oznámila, že musia počkať. Pacienti vôbec nereptali. Na chvíľu sa zľakla, či nevyzerá choro, alebo nejako zúbožene. Ale do zrkadla sa aj tak neodvážila pozrieť. Veď ako by to mohla zmeniť?! Večne nevyspaté oči a  prvé  vrásky okolo nich, ktoré boli viditeľnejšie  po každej nočnej službe.

O chvíľu v ambulancii (alebo v miestnosti – aby nebolo stále ordinácia) rozvoniavala káva. Viera privrela oči. Predstavovala  si, že je niekde na pobreží Portugalska, v  záhrade popíja  lahodný nápoj, číta noviny a tvár jej ovieva  slaný vánok. Chvíľku pohody náhle preťalo zvonenie telefónu.

Zvuk jej prebehol celým telom a zapichol sa do ucha. Striaslo ju. Pozorovala svoje telo ako reaguje na prílev vyplaveného adrenalínu. Zrýchlil sa jej dych, rozbúšilo srdce. Cestou k aparátu trikrát zaklopala na drevo.

Na druhej strane sa ozvalo chrapľavé dýchanie: „Sestrička, môžem hovoriť s lekárom?“ ozval sa  hlas staršej ženy. „Viete, môj muž, je veľmi chorý, musíte prísť k nám domov, on nevládze, je po porážke, odvtedy už nechodí". Žena sa odmlčala sa a Viera takmer cítila jej hlasný dych na svojom líci. „Teraz má teploty, asi tak tridsaťdeväť stupňov.“ Lekárka si zapísala potrebné údaje.

O chvíľu už Viera sedela v sanitke a sledovala stromy aj lúky bežiace popri aute, akoby ona stála a oni sa hýbali, alebo akoby niekto otáčal veľkým kotúčom s obrazom zelených polí a lesov. Krajina bola až gýčovito krásna. Jej dokonalé tvary, s trochu prižmúrenými očami, vyzerali ako maketa. Zalesnené kopce v diaľke pripomínali jemný mach.

 

Zaškrípanie bŕzd asi tridsaťročnej sanitky ju vrátilo do reality. Ocitla sa pred starým, ale veľmi útulným domom, neurčitej farby. Dvor bol zarastený nepokosenou trávou, lúčnymi kvetmi a divokými ružami. Ich vôňa sa miešala s arómou mokrej hliny.

Na schodoch pred dverami na ňu zaprskal kocúr. Naježene sledoval votrelca. Z dverí vykukla  bielosivá hlava a zažmurkala živými očami: „Už som sa bála že neprídete... Ťažko dýcha a stále má vysokú teplotu. Vymeníte mu močový katéter? V nemocnici vraveli, že ak bude mať teplotu, mal by sa  mu vymeniť."

Viera si v duchu predstavila ceú procedúru, ale vedela, že to nebude možné, lebo so sebou nemá potrebné veci. Zahanbene sa usmiala na starkú, a prešmykla sa cez ťažké dubové dvere.

Túto fázu mala celkom rada. Vojsť k druhým a nazrieť do ich súkromia. Čo asi  robia, keď sú doma? Ako žijú? Byty starších ľudí boli najzaujímavejšie, plné všelijakých vecí, drobností, spomienok, fotografií, talizmanov, darčekov a obrázkov.

Dom bol zariadený ako vo filme z  tridsiatych rokov. Rohy izieb zdobili kachľové pece, drevená podlaha vŕzgala pod nohami a zo skríň sa šíril naftalín, ktorý sa miešal s vôňou starého dreva.

Na okraji izby pod malým oknom rozdeleným  na štyri časti a s muškátmi na parapete, trónila veľká železná nemocničná posteľ, ktorá v tomto prostredí  vyzerala cudzo. V nej, takmer skrytý pod paplónom, ťažko oddychoval starec. Jeho mútne oči ostro kontrastovali s manželkiným vitálnym pohľadom. Bezzubé ústa mal pootvorené a trčal mu z nich  drsný jazyk. Dýchal s prestávkami a nepravidelne. Krehké telo mal celé obložené vankúšmi a prikrývkami. Na prvý pohľad bolo vidno, že sa niekto o neho s láskou stará.

Hneď ako Viera zbadala pacienta, vedela, že je zle. Vytiahla tlakomer a fonendoskop. Nato sa otočila sa k babke, aby  jej povedala, že jej muž pravdepodobne zomiera. Neverila jej. Začala nahlas dýchať, musela si sadnúť. Nie, to nie je možné, veď pred chvíľou pil vodu a len teraz jej niečo vravel, nevie síce čo, lebo od porážky sa mu nedá rozumieť, ale snažil sa. To nemôže byť pravda. Starká sa rozplakala.

Medzitým, akoby bol iba na to čakal, aby ochabla babkina pozornosť, využil starec tú chvíľu a nenápadne sa vytratil s miestnosti. V izbe ostala len jeho vychudnutá telesná schránka, z ktorej akoby niekto slamkou vysŕkal to, čo starca robilo živým.

Prešlo pár sekúnd, kým si Viera všimla, čo sa stalo.  Zrazu už  nebolo počuť ťažké odfukovanie. Starcova pokožka o odtieň  spopolavela, jazyk zmizol niekde v hĺbke úst.

Obliala ju horúčava. Nezomiera, už je mŕtvy! Nemala by ho resuscitovať? Ruka však bola rýchlejšia ako mozog a udrela ho po hrudi.

Vtedy sa spamätala aj starká. Pohladila starčeka po vlasoch, zavrela mu oči a pobozkala na čelo, akoby ho dávala spať. Nechcela aby sa trápil ďalej. Pre istotu priniesla aj malé zrkadlo, či sa náhodou nezarosí. Čo ak dýcha tak ticho a tak slabo, že ho ani nepočuť? Až potom ho začala ticho oplakávať. Staral sa o záhradu, kým vládal. To všetko on.., tie kvety..., teraz tu bude úplne sama.

Cestou k bráne odtrhla lekárke šípovú  ružu do vázy. Viera za ňu poďakovala a pomaly kráčala k sanitke. Kufrík sa jej zdal byť ťažký. V aute mlčala až do nemocnice. Ani si to neuvedomila a o pár minút bola opäť na pohotovosti, kde ju už čakalo niekoľko nových pacientov.

Beáta Blahová

(26.06.1975)

Žije v Prešove, je obvodnou lekárkou v Krompachoch. Píše prózu. Členkou literárneho klubu je od roku 2011.

Ocenenia

Literárna súťaž Jozefa Braneckého - Studňa sa tajne s dažďom rozpráva, r. 2010 (3. miesto); Poetická Ľubovňa 2011 a 2012 (čestné uznanie).

Publikovala

Slovenský rozhlas (Rádio Devín) r. 2010 a r. 2012 pod pseudonymom Beáta Cígelská, zborníky literárneho klubu PARNAS (2016) a Priúzko (2021).

Ukážky z tvorby pre rozhlas

NávštevaSlovenský rozhlas, Rádio Devín, 3. 9. 2012
Pán HaľkoSlovenský rozhlas, Rádio Devín, 3. 9. 2012