xxx

 

I.

Som od seba ďalej každým krokom

lámanie sŕdc nie je moja parketa.

V izbe zostal tieň a neviem po kom

zažratú špinu z kútov vymetám.

Možno je taká planéta

pre večne večne večne osamelých,

aby ich viacej nevideli

na cudzích krídlach odlietať.

V jeden deň zmiznú zo sveta.

Nedotknem sa  pokým neuverím

každá ich rana je aj mojou,

v každej to hlodá nepokojom

a ja tak túžim po tichu.

Môcť si len trochu oddýchnuť

byť spiaci vojak v údolí

ktorého už nič nebolí.

 

II.

Aktuálne mlčím,

zbieram priania z komét.

Čas sa zviera v kŕči

tak ho zo mňa omeť!

Tiež nádej a ďalšie trápnosti,

ktoré prekonávam,

nie, dnes nie som pre hostí

doma.

A vôbec. Hlava je zo mňa celá ubolená.

Vlastne celé telo kričí: ZMENA!

Snívaj si život, ktorým ťa odbremenia

Si tá, čo dáva tráve rásť

a bláznom spomínať.

Bolestne oplotená vlasť,

ktorá omína.

Zo šťastia ti zbieram iba podkovy

som ako  vojak v poli – celý kovový,

so srdcom, ktoré nikdy nepochopí.

A ty za mnou len pozametáš stopy.

 

III.

Po živote kráčam vypísaný

v srdci kompas, čo má obrátené strany

v hlave zase myšlienky a slová

ako z Lermontova

Démonicky prenikám

do tvojho chrámu ,Poézia,

zatiaľ čo na zemi sa zvíja

v kútiku srdca moja lyrika.

A takto si žijeme vzdialení iba o chlp,

od všetkých lások, ktorých neboli sme hodní

ak vážne musíš, tak ma už prosím bodni,

len nech neskĺzneme zas na šikmú plochu.

V osobných rozhovoroch strácam tvár

človeče nemaj príliš veľké oči!

Samotu vnímaj ako milodar

a možno trochu i tvorivý počin.

Obkľučuje ma šero, čo som stvoril

slová zamŕzajú, je to kolosálne

rána sa dožijú iba podaktorí

a ráno v tvojich očiach starne.

Áno, cieľ sa nám dáva tušiť, už je blízko

z obrázkov tvojho tela spravím vernisáž

Dám ťa vždy zadarmo – a teda s veľkým ziskom

pre vlastný pokoj.  Tak sa trochu snaž!

A keď budeš celá rozdaná,

prejdem len zo zdania do zdania

a budem si snívať o šťastí

Pravda chutí keď ju pomastíš

lenže potom to už nie je ona

Sme na konci svojich robinsonád,

čo je vskutku  trpká bilancia:

každý z nás sa v druhom vyzabíjal.

Matej Barč

(14.08.1993)

 Žije v Spišskej Novej Vsi, venuje sa poézii a pokusom o preklad najmä z ruštiny. Členom literárneho klubu je od roku 2009.

Ocenenia

Wolkrová Polianka 2016 (čestné uznanie).

Publikoval

Vertigo, literárny portál Knihy na dosah, Dotyky a zborníky literárneho klubu PARNAS (2016) a Priúzko (2021).

Vydal

Samostatne knižne doposiaľ nepublikoval.