xxx
I.
Som od seba ďalej každým krokom
lámanie sŕdc nie je moja parketa.
V izbe zostal tieň a neviem po kom
zažratú špinu z kútov vymetám.
Možno je taká planéta
pre večne večne večne osamelých,
aby ich viacej nevideli
na cudzích krídlach odlietať.
V jeden deň zmiznú zo sveta.
Nedotknem sa pokým neuverím
každá ich rana je aj mojou,
v každej to hlodá nepokojom
a ja tak túžim po tichu.
Môcť si len trochu oddýchnuť
byť spiaci vojak v údolí
ktorého už nič nebolí.
II.
Aktuálne mlčím,
zbieram priania z komét.
Čas sa zviera v kŕči
tak ho zo mňa omeť!
Tiež nádej a ďalšie trápnosti,
ktoré prekonávam,
nie, dnes nie som pre hostí
doma.
A vôbec. Hlava je zo mňa celá ubolená.
Vlastne celé telo kričí: ZMENA!
Snívaj si život, ktorým ťa odbremenia
Si tá, čo dáva tráve rásť
a bláznom spomínať.
Bolestne oplotená vlasť,
ktorá omína.
Zo šťastia ti zbieram iba podkovy
som ako vojak v poli – celý kovový,
so srdcom, ktoré nikdy nepochopí.
A ty za mnou len pozametáš stopy.
III.
Po živote kráčam vypísaný
v srdci kompas, čo má obrátené strany
v hlave zase myšlienky a slová
ako z Lermontova
Démonicky prenikám
do tvojho chrámu ,Poézia,
zatiaľ čo na zemi sa zvíja
v kútiku srdca moja lyrika.
A takto si žijeme vzdialení iba o chlp,
od všetkých lások, ktorých neboli sme hodní
ak vážne musíš, tak ma už prosím bodni,
len nech neskĺzneme zas na šikmú plochu.
V osobných rozhovoroch strácam tvár
človeče nemaj príliš veľké oči!
Samotu vnímaj ako milodar
a možno trochu i tvorivý počin.
Obkľučuje ma šero, čo som stvoril
slová zamŕzajú, je to kolosálne
rána sa dožijú iba podaktorí
a ráno v tvojich očiach starne.
Áno, cieľ sa nám dáva tušiť, už je blízko
z obrázkov tvojho tela spravím vernisáž
Dám ťa vždy zadarmo – a teda s veľkým ziskom
pre vlastný pokoj. Tak sa trochu snaž!
A keď budeš celá rozdaná,
prejdem len zo zdania do zdania
a budem si snívať o šťastí
Pravda chutí keď ju pomastíš
lenže potom to už nie je ona
Sme na konci svojich robinsonád,
čo je vskutku trpká bilancia:
každý z nás sa v druhom vyzabíjal.