X X X

Po dnešku

má staronový pán tvorstva

trojuhlastý tvar.

A v trojuholníku

ako Bohu pod obočím.

Svetlo sveta pomaly hasne,

dohára v poznávaní.

A kandelábre...

A voda z kanálov a stôk...

Ostanú len kosti

a detský pohľad vo výčitke.

Perpetuum mobile.

Nariekaj,

prelievaj slzy nad rozliatym životom.

Aj tak nevypadne

ani zúbok v súkolí

a strojové srdce neprestane biť.

Bezobsažne

sedím za nedeľným obedom,

prelamujem chlieb.

A je mi

ako slovu vo vetre.

 

 

Paralýza

Sedíš v kresle

a samota ťa lačno hltá.

Porovnávaš neporovnateľné a si

tak rozprávkovo smutný.

Vlastného Krista si dnes obnažil

a zbičoval brezovými prútmi.

Potom ste si vyšli na Golgotu,

kde nebo potí krv

a stáli ste sami pár hodín, pár chvíľ.

Čas sa zastavil.

Iba oči horeli.

A teraz si v izbe

a od všetkého bočíš.

Ako potratené dieťa,

čo na zlosť sveta ešte trochu žije.

Matej Barč

(14.08.1993)

 Žije v Spišskej Novej Vsi, venuje sa poézii a pokusom o preklad najmä z ruštiny. Členom literárneho klubu je od roku 2009.

Ocenenia

Wolkrová Polianka 2016 (čestné uznanie).

Publikoval

Vertigo, literárny portál Knihy na dosah, Dotyky a zborníky literárneho klubu PARNAS (2016) a Priúzko (2021).

Vydal

Samostatne knižne doposiaľ nepublikoval.