Biele prasatá

 

Boli dvaja kamaráti, ktorí sa nemali radi. Jeden bol umelec a druhý tiež.

Maliar vedel kresliť a klavirista hrať. Obaja však boli presvedčení o tom, že by to dokázali aj naopak. A lepšie.

Maliar nakreslil tvár a do nej nos.

„Mal tam byť rypák.“

„Prečo by som dával človekovi rypák?“

„Z toho človek nebude. Vyzerá ako prasa.“

Maliar sa nahneval, skicu skrčil a hodil ju do koša.

Klavirista zahral na klavíri prvý takt.

„Chýba ti tam čierny kláves.“

„Táto skladba nemá poltóny.“

„Z toho skladba nebude. Iba taký brak.“

Namrzený klavirista svoj part roztrhal a hodil ho do koša.

            Maliar a klavirista boli dobrí kamaráti a navštevovali sa každý deň. Vďaka tomu nikdy žiadnu prácu nedokončili. V jedno takéto produktívne popoludnie sa rozhodli, že to takto ďalej nepôjde.

„Musíme sa naučiť ustupovať,“ poznamenal maliar, keď vyhadzoval von oknom prasa.

„Priateľstvo je predsa o kompromisoch,“ prisvedčil klavirista, keď sa mu v rukách krčila jeho najnovšia poltónová kompozícia.

Maliar prestal kresliť nosy.

Klavirista prestal používať biele klávesy.

Maliar bez nosa a klavirista s polovičnou klaviatúrou však neboli pravými umelcami.

„Chýba ti tam nos.“

„Tento portrét nebude mať nos. Ani ten ďalší a ďalší za ním.“

„Portrét bez nosa nemôže dýchať. Tvoj obraz potom nežije.“

Maliara pochytila veľká zlosť, do jednej ruky vzal mäkkú ceruzku, do druhej plochý štetec a vypichol klaviristovi oči.

Klavirista nahmatal klavír a začal hrať.

„Malo tam byť malé a.“

„Ale nie je. Moje skladby budú zložené len zo zvýšených tónov.“

„Skladba bez základu sa neudrží v ušiach. Skôr, ako stihne vojsť do duše, zloží sa na zem.“

Klavirista stratil nervy, chytil maliara za nos a privrel ho do krídla. Nato udrel po klávesoch (od malého po dvojčiarkované a) až ohluchol.

            Boli dvaja kamaráti, ktorí sa mali radšej. Jeden bol umelec a druhý ešte väčší.

            Maliar kreslil nosy a slepému klaviristovi sa jeho obrazy veľmi páčili. Klavirista skladal biele melódie a hluchý maliar ho dokázal počúvať celé dni. Viac sa nehádali, lebo pochopili, že dobré vzťahy sú o kompromisoch.

            Na krídle sú poukladané prasatá, všetkých osem. Ktosi v čiernom fraku prikladá prsty na klávesy a hoci nevidí, zakaždým trafí iba biele. Takí sú najlepší kamaráti.

Lenka Želonková

(15.12.2000)

Študuje na Pedagogickej a sociálnej akadémii v Prešove. Žije v Prešove, venuje sa próze. Členkou klubu je od roku 2017.

Ocenenia

Mladá slovenská poviedka 2012, 2016, 2017 (čestné uznanie), Gerbócova literárna Snina 2015 (2. miesto), (Ne)Ľudskosť a dnešný svet 2015 (1. miesto), Jašíkove Kysuce 2016 (čestné uznanie), Poetický Púchov 2016 (2. miesto), Múdra príroda 2017 (3. miesto), Práva detí očami detí 2017 (čestné uznanie), Literárna Senica L. Novomeského 2017 (čestné uznanie), Putujúce pero 2018 (1. miesto), esejistická súťaži Katedry bioetiky UNESCO 2018 (1. miesto).

Publikovala

V časopisoch doposiaľ nepublikovala.

Vydala

Samostatne doposiaľ nepublikovala