Panoptikum

Do plechového hrnčeka sypeš priamo z papierového vrecúška cukor, smeješ sa. Si zarastený ako čert a smeješ sa ako čert. Štrngáš lyžicou po plechovom dne, škrípeš kovom o kov, nabieha mi husia koža, nemôžem sa sústrediť. Kým budeš piť ten svoj odporný čaj z bylín, ktoré si sám nazbieral, poobzerám sa po dielni, čo nového v nej pribudlo. Odkedy si sa vrátil spoza veľkej mláky, neustále nad čímsi rozmýšľaš, špekuluješ. Voláš sa ako skala a narábaš s drevom. Za dverami ho máš poskladané. To biele je lipa. Klát už olúpaný, popraskaný a odhaľujúci krvavejúce cievy až po jadro, je čerešňa. Tamten ti doviezli z Dolniakov. Orech. Krehký ako mladé prsia indiánky. Nezazeraj! Iba opakujem tvoje slová, Peter. Za nahnevaným pohľadom schovávaš nepovedaný príbeh. O dreve vravíš, o ľuďoch a svojom živote mlčíš, Peter. Mlčíš o tej Amerike, len oči vyvaľuješ a čosi čmáraš po papierikoch. Vyrábaš zdrapy, ktorým rozumieš iba ty, zatĺkaš ich na dosku pri vchode. Ešte piješ ten čaj? Parí sa z neho, vôňa zabíja a prehlušuje závany z čerstvo rozpílených polien. Hľadím na steny, na ktoré si klincami zasadil nákresy, hrubé neohobľované foršty s chrastami po konároch. Slová, čísla, čiary, ktorým nerozumiem. Občas sa z nich vynorí niečo konkrétne, akoby časť človeka. Chvejú sa v prúde vzduchu prenikajúceho pomedzi škáry. Si stolár s deravými vrátami. Sleduješ môj spýtavý podhľad a smeješ sa. Odkedy si prišiel z tej zeme smeješ sa. Čomu sa smeješ, Peter? V niektorých slovách máš cudzí prízvuk, niektoré akoby si zabudol a používaš ich ako drevený mlatok, ktorým sa otesáva forma. Vravíš: Maj love iz love. - Ako cigán - huslista. Tá tvoja indiánka... myslíš na ňu? Chlípeš pariaci sa čaj a rehoceš sa. Odišiel si jeden, prišiel si druhý. Ako kto si sa vrátil? Ako svätý alebo čierny?

Doviezli kmene. Les, stromoradie. Bez korún, hniezd, bez lístia. Ležia za dielňou. Ešte ticho, ešte dýchajú, usínajú a šíria vôňu. Chýba iba teplý opojný a rozochvený vzduch, bzučanie včiel, napäté ticho pred búrkou a tóny z kostola na kopci, ktoré sa chvejú v zelenkavo – žltých škvrnách. Všetky zabili sekerou, aby si z nich stvoril nový svet, ďalší život. Aký?! Peter, aký? Ukáž mi ho! Tie papieriky z klincov zmizli a teraz miesto nich vešiaš obrazy. Hnedastý baliaci papier počmáraný hrubo zastrúhanou tesárskou ceruzou. Barbarský žrec pološialene mrmlajúci cudzím amerikánskym jazykom zaznamenáva na zvieraciu blanu vnútorné hlasy. Tak vyzerajú tvoje kresby. Teraz z nich čítam postavy. Ruky, nohy, stehná skrútené v špirálovitom pohybe. Exaltované a nepokojné. Keby som nevedel, poviem: indiánsky tanec. Čím dlhšie pozerám, tým viac sa zdá...

- To sú anjeli?

- Hej - vravíš a strúhaš oberučným nožom dlhý bukový kolík.

- A... prečo anjeli?...

- Každý má svojho anjela. Koľko ľudí, toľko anjelov. Biznis. Peniaze. Ľudia o tom nevedia. Zatiaľ, - strúhaš grimasu a odpľuješ smerom k nevedomým.

- To myslíš vážne?

- Úplne!

- Nikdy som si nemyslel, že sa dá obchodovať s anjelmi.

- Nikdy si nebol v Amerike. Všetko sa dá. Len treba vedieť ako.

- Ako... Vlastne neviem, čo sa mám Petra spýtať. Tie ťažké čiary len naznačujú. Sú neukotvené v istom mori záverečnej línie. Zaokrúhlenej tieňom. Peter, vpustil si ma za bránu, dovolíš mi pozerať a smeješ sa, keď nerozumiem. Na niektorých miestach preniká pomedzi škáry slnko a čaruje. Medová steká po okrajoch, kvapká na dlážku medzi piliny a debny, ktoré doviezli nedávno.

- Čo je v nich?

- Mašina.

- Čo?

- Stroj.

- Stroj?

- Stroj na anjelov.

- Zbláznil si sa?

- No a? Amerika. Veľká zem, veľké nápady! Veľké peniaze.

Kde si, ten tichý dobrý chlapec? Dovešal si svoj vymyslený svet, stojíš uprostred veľkej miestnosti, dielne – stodoly. Rozkročený, otáčaš sa, akoby si chcel byť stredom vesmíru. Sklamal si ma! Teraz by som mal odísť, buchnúť dverami a nevrátiť sa. Dráždiš, provokuješ. Mlčanlivé slovenské chlapčisko. Kývaš na mňa prstom.

- Poď sem, ukážem ti. Zvedavec. Ale, psst, nieže niekomu povieš. Ľudia sú zlí! Ukradnú ti všetko. I anjelov.

V príslope buble prameň. Buntoší, poskakuje, vyhadzuje popadanú ihličinu zo dna na hladinu. Preteká okrajom kamennej misy, ženie sa nadol medzi ľudí. Úzky strieborný prúžok ako slimačia slina mocnie a postupne vyhrýza do vápnitého vrchu ranu. Spája sa s inými a dole, pri Petrovej stodole už žužle potok, ktorý dokáže zhltnúť kus brehu. Voda si urobila hlbočinu. Krotkú a mĺkvu. Pár desiatok metrov od nej stojí kamenný dom s veľkou drevenou búdou. Tomuto miestu ľudia vravia Hlbočina. Stojí na konci dediny, zatisnutá, málokto sem chodil, chodí. Má zlú povesť. Ani teraz, keď si ju kúpil Peter, sa nezlepšila. Spočiatku všetkých zaujímalo, čo robí Peter, ako robí, ale Peter... je tajnostkár. Dotiahol do Hlbočiny elektriku. Za vlastné. Pche! Jeho otec, starý otec, celý ich rod sedával potme. Ešte aj vtedy, keď ostatní svietili petrolejkou. Pche! V príslope buble prameň, v dedine reči. Prameň chvalabohu nevyschne. Reči... mávneš nad tým rukou.

    Vlastnou elektrickou pílou delíš kmene, ukladáš, klopeš na ne. Reči dreva rozumieš. Máte to v krvi. Stružlikať palice so zvieracími hlavičkami, píšťalky, figúrky, bavečky. Si Peter od pastierov. Darmo sa svet mení, vždy budeš pre sedliakov pastier. A vari to nie je pravda? Gazda s holou riťou a prázdnou stodolou ti špľachne do tváre chudáka a tými istými ústami žiada zaplatiť poldeci. Hlbočina hlboká, kameň sa v nej utopí. Aj tisíc vozov urážok zhltne a tie skaly nedosiahnu hladinu. Odpľuvneš si a biedu predkov necháš v sline. Debny si už rozobral, odhalil kov železnej obludy. Teraz ju skladáš, nastavuješ, prikrúcaš skrutky, skúšaš. Potom zapájaš elektriku. Všetko sám. Hluk prerezal ticho. Vyplašil holuby sediace na štíte strechy, pstruhy v hlbočine. Rev poraneného zvieraťa. Chceš vydesiť svet? Pozerám, čo robíš. Strkáš poleno do stroja a on ho hryzie. No, hryzie... pekne do hladka hryzká na jednu mieru jedno za druhým. Kus ako kus. Podobné bratom a sestrám. Kopia sa v kúte. Ďalšie a ďalšie. Stroj zavýja, takže nepočuješ krik. Peter, Peter, plašíš vtáky. Odletia. Slina na dlážke vyschla, kameň - predok visí na krku. Na tvojom krku. Si zahľadený do bieleho tela líp, nepočuješ a nevidíš. Pokrytý pilinami stojíš nad strojom, odskakuješ, čosi sám pre seba vravíš...

    Čupím nad kusmi, prikladám ich k sebe, potom si spomeniem na nákresy po stenách, prehliadam ich a začínam rozumieť. Zabratý nezbadám, ako stojíš za mnou. Berieš do ruky raz jeden, potom ďalší. Spakruky odhrnieš z dlážky prach a kladieš ich ma zem. Tvory – tvary. Rozpadnuté. Zatiaľ. Zdvihnem hlavu. Čo čítaš v mojom pohľade?

    - Psst. Narodil sa anjel. Ešte dostane krídla a tvár, - vravíš.

    Tak sa rodia anjeli v tejto dobe. Vychádzajú po častiach spod nožov. Chýbajú im stopy po dláte, strom nevyrástol, aby sa z neho zrodila celá postava. Teraz stačia hrubé konáre. Také, čo ich pálili. Varíš svoj čaj, v tichu pribúdajúceho šera sa rozhovoríš. O jednom. O anjeloch a Amerike.

Keď si zaujatý, nehľadíš si na ruky. Pozeráš na tú oblosť a dávaš pozor, aby si z nej vylúpil svoju predstavu. Možno sen, možno dávno videný obraz. Aj preto máš doráňané prsty, dlane obviazané handričkami. Zanechávaš drobné fliačiky krvi na objavujúcej sa tvári. Kučery, obočie, vystupujúce lícne kosti, jemný nos, mäkká, dozadu zatlačená brada. Len oči sú vydesené. Boja sa brúsky, ktorou prechádzaš po nich, prihládzaš ich, hľadáš im pohľad. Nepozorný pohyb a jedno oko škúli. Drsným papierom a sklíčkom obrusuješ.

Tvár potom položíš na ponk, obchádzaš ju, rozprávaš sa s ňou. Modlíš sa, Peter? Koľko si ich urobil?

- Za deň desať. Ťažšie desať urobiť ako jednu zoťať!

- Povedz o tom niečo!

- O hlave?

- O zoťatí.

Zmĺkol si. Obrátený chrbtom, rukou si trieš ruku. Košeľu máš prevlhnutú, mlčíš. Ťažšie desať urobiť ako jednu zoťať. Čo my už vieme? Nič. Hlbočina všetko zakryje. Aj tie kýpte, z ktorých sa dá urobiť noha, ruka, telo v rôznom pohybe. A hlavy. Mŕtve oči, tiché ústa. Keď neprídem, máš ich pohádzané na jednej kope. Ako zoťatí. Potom sa obrátiš a povieš:

- Všetko bez krvi. Lebo budú anjelmi.

Desím sa, naozaj neviem, čo máš v tej strapatej pastierskej gebuli. Čo schovávaš za poloprivretými viečkami, prečo rozťahuješ nozdry.

Zvonku sa ozýva hrkútanie a špliechanie vody. Dnu bzučia muchy, pavúk lezie po hrubej čiare, ťahá svoje vlákno. Rozpačito si obzerám stodolisko – dielnisko. Stroj pokrytý mäkkým kožúškom piliniek, povaľujúce sa náradie, rámy, nákresy povievajúce vo vetríku. Akoby zastal čas. Chýbajú už len kyvadlové hodiny. Nohu opatrne posúvam, kopne do plechu. Zacvendží, za sebou strhne reťaz, strepocú krídla.

- No, nebudeme sedieť so založenými rukami. Mali by sme osláviť.

- Čo?

- Akože čo? Hlavy. Všetko. Zajtra začnem skladať.

Do plechových hrnčekov nalievaš tmavú pálenku. Vonia cudzo. Ani po jablkách, ani po hruškách či slivkách. Ochutnávam. Na konci jazyka chutí trpko, potom sa chuť zleje s vôňou. Ani zaúdená.

- Americká?

- Dobrý drink. Pi! Taká je Amerika. Taká je... - jedným dúškom si spláchol zvyšok vety a nalievaš nanovo.

- Počkaj, pomaly...

- Dlho som čakal. Pi, lebo i ja pijem!

Teplo sa rozlieva telom, naráža do tváre.

- Hello, červený ksicht, červené tváre...

Tancuje. Pospevuje divokú pieseň, natriasa sa, do ruky schmatol sekerku, kýva ňou, máva, seká, tne. Vzduch. Tancom rozpráva. Ruky zdvihne akoby chcel objať, nakloní sa dozadu, dopredu, padne, vstane, spieva. Čoraz hlasnejšie. Pridávam sa k nemu. Objímeme sa a dupeme. Medveďu, daj labu...

Padáme spotení, nahmatáme fľašu, pijeme priamo z nej. Cudziu krajinu, krv neznámej zeme. Vypálenú šťavu osladenú iným slnkom, inými vŕškami.

Ležíme v prachu. Peter si čosi mumle, prstom kreslí, dlaňou maže. Tak sme oslávili anjelov. Ich tváre na nás hľadeli bledé. Spievajúce, kričiace, pokojné i exaltované. Rozhádzané bez tiel.

Skladačka ako detská stavebnica. Na trup bez rúk a nôh nabiť kolíky, naváľať glej, nasadiť ramená, lakte, stehná, lýtka s chodidlami, dlane s prstami. Poriadne zatočiť. Pevne spojiť. Dobre si to vymyslel, Peter. Kto by povedal, že každý anjel je iný ale z toho istého dreva. Na telo priložíš lebeňu, po temene buchneš dreveným kladivom, aby dobre držala.

- Aby bola na svojom mieste ako tvoja, - smeješ sa.

Si stvoriteľ. Tvoja železná mašina mlčí ako spolupáchateľ. Spí. Iba elektrina v jej pradie v útrobách pripravená vyskočiť, zdrapiť a roztočiť kovové vnútornosti, kolieska. Mliaždiť, drviť, hrýzť.

Vykonali sme tvory. Ešte z nich cítiť glej, kožu im tvorí prach a špina. Rukávom obtrieš spoje, zoberieš rašpľu a rozkročený sa posadíš nad nehybné telo. Bezpohlavný trup sa hýbe v rytme pohybov, kým nie je spojenie údov takmer neviditeľné. Potom šmirgľom zopár ťahmi zoderieš stopu akoby po reze, sfúkneš a kývneš mi: Tam si zober a rob! Nepozeraj!

Hladíme anjelov. Pot kvapká a tvorí na ich bielych telách vlhké škvrny. Mieša sa s čiastočkami dreveného prášku. Vdychujeme ho, kašleme, zotierame. Keď zastaneme, aby sme si oddýchli, smejeme sa.

- Peter, ty si šašo! Harlekýn!

Berie tesársku ceruzu a kreslí mi po tvári, ja jemu. Potom ho počiaram vazelínou. Ujúka, spieva, kolíše sa, schmatne anjela, tancuje s ním, víri prach.

- Heja, heja! Heja, heja...- Zvalí sa. Spolutanečníkovi sa ohýbajú údy do neprirodzených polôh. Prečo si sa prestal smiať? Čo si tak obzeráš? Podídeš k jednému nákresu, čosi doň naznačíš.

A potom sme všetkých obesili. Visia na trámoch, kolembajú sa pri najmenšom dotyku. Keď do seba narazia, vydávajú jasný zvuk. Z diaľky znie ako hudba. Dotýkame sa ich piat. Zhora na nás prší neviditeľný dážď. Nebo je pod strechou.

- Po čom ich predáš? - pýtam sa. Vnútro humna je vymetené, anjeli visia a čakajú na kupcov. Anjelov nie je nikdy dosť. Zostarli, zožrala ich črvotoč, iným sa polámali krídla a viac sa podobajú na mučeníkov ako na nadprirodzené bytosti. Tí Petrovi voňajú novotou, čerstvou farbou. Jarabejú sa, odrážajú slnce zlatou a striebornou. Ich biele husie krídla naberajú výšku. Ešteže sú priviazaní. Inak by vzlietli aj s miestom, kde sa narodili.

- Keď sa tak pýtaš, akoby si chcel vedieť, za koľko predá otec svoje dieťa, - odpovedáš a v očiach máš pritlačenú tvrdosť. Myšlienky si premenil na hmotu a hmota sa nevzpiera. Duša ti je zasa nepokojná. Našiel si ďalšie trápenie. Ďalšiu prekážku a ďalší boj. Všetko, čo chytíš do ruky sa poddá. Drevo, skala, železo, oheň i voda. I človek. Iba sám v sebe sa lámeš najťažšie. Tvoja indiánka, ľahko odťaté hlavy... Amerika, zem veliká. Zavrel si ju do šuflíka srdca. Teraz sa ti rúca.

- Mám ti priviesť kupcov?

- Ešte nie. Ešte sa s nimi musím porozprávať! - otvoríš vráta z oboch strán.

Prievan prefukuje, čiastočky prachu a dreva sa chvejú, poletujú, anjeli klepocú ako kŕdeľ odlietajúcich bocianov. Opieraš sa chrbtom o stenu, pospevuješ si. Obchádzam nákresy, niektoré ležia na zemi ako zlúpená koža hada, pozerám na ne, teraz začínam chápať slová, ktoré si pripísal. Hrdosť, strach, odvaha, pokrytectvo... Každý z anjelov je jeden z nás. Sprievodcovia božieho syna. Neviditeľní strážcovia visiaci na niti. Za koľko kúpite zbabelosť s peruťami? Budeme sa jednať? Teraz to nie je beztvaré drevo, jeho pamäť sa schovala do človečieho tvaru s krídlami. Za koľko sa dá predať sen? Ošiaľ pominul, horúčka opadla. Kôru a nepotrebné zvyšky zhltol oheň neďaleko vody, popol sa rozplynul v hlbočine. Zbavili sme sa odpadu. Všetko je čisté. Tovar čaká.

Kupci prišli. V sutanách. Pobožní a nároční. Obzerajú, obracajú. Vybraté kúsky si dajú spustiť, pozerajú zblízka. Z oči do očí. Kúpili by ale najradšej zadarmo. Tu je odštiepené, tam nevyhovuje farba, výzor je primálo nábožný, tvár ako opilec, ruky by mali byť viac zopäté, nebude sa dať zapraviť do podstavca vedľa Panny Márie, príliš sa podobá na jedného známeho, príliš veľký, trochu primalý... Peter, nezúr! Hovor, že farba je drahá, práca namáhavá, všetko ide hore. Nevrav nič o stroji! Dosť, že tvoj hlas znie ako oceľový nôž. Nech cítia pokoru, zbožnosť, vieru. Oni zaplatia. Pekne po kresťansky svetský groš.

Neodleteli, neodišli po vlastných. Ba ani vozy ich neodviezli. Zostali ohmataní, nekúpení. Peter vraví:

- To preto lebo sú bezmenní...

- Kto im má dať meno? Otec. Tvorca.

- Alebo spasiteľ!

A tak sme im dávali mená. Najprv ľahko, podľa svätých. Písali sme im ich na krídlo, do dlane, na chodidlo. Zostalo ich neveľa nepoznačených. Doniesol som bibliu a ty vyberáš. Azrael, Azariáš, Archab, Asaul... To je alfa a omega.

Prišiel do Hlbočiny jeden. Doviezol sa autom. Zvonku čierne, zvnútra vyložené červenou látkou. Šofér stojí vonku, leští oceľové svaly. Muž – kupec vošiel dnu a priamo k anjelom. Dotýka sa ich rukou v rukavici. Obzerá sa po stodole – dielni ako po výstavnej sieni.

- Kúpim. So všetkým. Aj s pozemkom. Koľko?

- Toľko nemáš! To nie je slepačia farma!

Muž v čiernom povie cenu, pri ktorej sa zakrúti hlava.

- Peniaze! Videl som. I kvôli nim... padajú hlavy. Takto! - prstom prejdeš po krku, až na opálenej koži zostala čiara.

- Jediným švihom. - Obrátiš sa a odchádzaš. Kupec urobí posmešné gesto rukou, až Jefarovi odpadol prst. Jediný anjel, ktorý mal zdvihnutý ukazovák.

Ozimilo sa. Hlbočina zamrzla. Napadol sneh a zastavil cestu do dediny i z dediny. Keď sa dalo dostať k Petrovi, bol začiatok jari. Našiel som ho zarasteného s divým pohľadom. Sedel pred domom, kýval sa dopredu a dozadu. Spieval si.

- Môžem vojsť?

- Všetci, ktorí vošli, vyšli zmenení!

- Pustíš ma dnu?

- Nedotýkaj sa ich!

- Peter, Peter!

- Ani neuveríš, aký som silný. Ak chceš vidieť, pozri len jedným okom, ak chceš počuť, zapchaj si uši a dýchaj veľmi, veľmi opatrne! Môžu ťa začuť!

- Peter... Peter...

Vstal a rozbehol sa k vode Hlbočine. Vošiel som do humna – dielne.

Vnútorné steny boli obité plátnom. Strop tiež. Podlaha vyzerala akoby po nej porozlieval červenú tekutinu. Z povaly viseli bytosti. Poskladané z takých istých častí ako anjeli. Tí boli natlačení v kúte ako stádo oviec. Bytosti mali tváre anjelov pomaľované divými farbami. Z úst im kvapkalo zlato, strieborné oči hľadeli nezúčastnene mŕtvo a nenásytne. Ruky v neprirodzených polohách sa načahovali všetkými smermi. Zacítil som za sebou pohyb.

- Vidíš? Vrátili sa. To je posledný boj. Brata proti bratovi, syna proti otcovi. A zajtra, zajtra začneme skladať ľudí.

Udrel som ho do tváre a vyvliekol von. Ležal v snehu ako veľký tmavý fľak. Hlbočina sa leskla v stúpajúcom mesiaci. Z dediny zaznieval brechot psov.

Dva dni plamene žrali drevo, papier, železo. Hltali všetko dovtedy, kým sa neschovali do popola. Potom začalo snežiť. Bol to posledný jarný sneh. Potom som zobral Petra, preč odtiaľto. Hlbočina zostala za nami i s kameňom, ktorý doň Peter šmaril. Krátku chvíľu pozeral na kruhy na hladine a potom ma bosý nasledoval. Bol to posledný jarný sneh. Iba naše stopy chvíľu prezrádzali, že sme tu boli. Vieš, Peter, že posadnutosť sa rodí z nepovedaných skutkov, zamlčaných zločinov? A nevypovedaných lások. Čím sa lieči toto panoptikum...?