Loď

Akoby som tu pristál a odrazu začal žiť skutočný život, v ktorom ma oslovil hlas, čo povedal: „Postav loď.” Precitol som a spýtal sa toho hlasu: „Tu na vrchu tejto hory? Načo tu bude loď?” Hlas ma dovtedy prenasledoval, kým som nenabrúsil sekeru, nezaostril zuby na píle a nezačal stínať les. Strom za stromom. Vybrané kusy, vysoké, zdravé, rovné. Volali od krásy. Nikdy predtým som nerobil loď. Nebál som sa však. Hlas ma viedol. Vyplašené vtáky vzlietali v kŕdľoch, nariekali za stratenými hniezdami, zhadzovali perie a mŕtve mláďatá. Nariekali, až kým sa vrchol nebelel. Trčal ani plešina. Vyklčoval som ju. Reťaz, čakan, sekera a svaly. Až mi žily stuhli na povrazy a svaly sa premenili na hrče. Kým zem nezamrzla, kálal som, štiepal tie korene. Stonali ako človek, ronili smolu. Potom temeno stemnelo, ryšavé vlasy ohňa spaľovali noc. Padol prvý obnovec. Posypal moje sčerneté telo jemným chladivým cukrom a pripomenul mi, že mám zísť nižšie, medzi ľudí z osád. Chvíľu ma nepoznali a chvíľu sa ma báli, lebo hore som zabudol rozprávať. Trvalo mi riadnu chvíľu, kým som zo zvukov utvoril reč. Akoby som druhýkrát pristál a nerozumel a oni nerozumeli mne. Hlas nevravel, mlčal. Iba z opačnej strany čela mi napísal: „Postav loď!” Celú zimu som ju staval v hlave. Na jar som mal pod očami kruhy, v ktorých zapadalo slnko a mesiac. Vyniesol som ich cez posledné zvyšky snehu pod oblohu. Chodník k nej som si predupal pod ťarchou múky, zemiakov, slaniny a chleba. Studničku vyhĺbil v jame po obrovskom buku, stromček zasadil. Tam rástli oslobodení. A kolibku som si postavil a pustil som sa do kmeňov. Zubami by som ich pohrýzol, len aby som z nich odhalil dosky, klady, trámy. Opustil som pozemský čas a prijal spánok miesto noci a robotu miesto dňa. Hlas mi nedal umrieť únavou. Uspával ma, liečil, hnal. Prišli zblúdilci, zvedavci. Postáli, daktorí ihneď odišli, iní zostali. Loď rástla. Mohutná a veľká. Uprostred sťažeň z jedle. Bez konárov, ihličia. Robil som dovtedy, kým hlas neustal a nestíchol. To mi došli zásoby a začínala zima.

Krutá. Najkrutejšia v mojom živote. Lebo loď, môj koráb potreboval laná a plachty. Vtáčie krídla. Skoro som ani nespal. Z osady do osady som hľadal prácu, každý peniaz bol dobrý. Už ani neviem, ako som prežil do jari. Ešte sa ani prvé devätsily neobjavili a ja som stúpal k svojmu drevenému korábu a vynášal k nemu plachty, laná. A nakoniec deravý kameň namiesto kotvy. Ušil som jej a primontoval krídla. Zadul vetrík a ony sa roztiahli, zamávali. Loď zavŕzgala akoby odpovedala. Ale zem a kamenná kotva ju držali.

Pretože moje dielo z diaľky bolo vidieť, prichádzali ľudia. A to akoby som pristál tretíkrát. Spravili zo mňa falošného proroka, mesiáša, človeka tvoriaceho nezmyselné dielo. Neverili v hlas, ktorý sa ozve, vyberie vyvolených a napíše poslanie z druhej strany viečok. Posadili ma do lode, zviazali a nechali napospas živlom.

Spustil sa dážď. Odrážal sa od paluby. vpíjal do plachiet, presakoval drevom, ktoré nebolo napité smolou a živicou. Stekal po mne, napájal ma. Pod jeho vlhkosťou sa povrazy zmilovali, napučali a pustili ma. Včas na to, aby som vytiahol kotvu a odrazil loď. Lebo svet bol plný vody a všetko pod ňou zmizlo. Celý viditeľný svet. Teraz som mal čas spať, rozprávať sa s hlasom, v mysli stavať svet z pevnejšieho materiálu. Vody sa vzdúvali, pohadzovali loďou ako íverom. Potom sa ani nehli a mučili ľahostajnosťou. Neprichádzal vietor, slnko pálilo do zošalenia. Na hladine sa neobjavila stopa šplechnutia, nijaký morský tvor, nijaký vták. Až po neviem koľkých dňoch sa objavila v diaľke plachta. Blížila sa bližšie, aby sa nakoniec zmenila na drevený vor s človekom. Skočil som do vody a vytiahol ho. Bolo to dievča. Nahé, lebo zo šiat urobilo plachtu a to ju zachránilo. Jej telo bolo bledé, vymáčané od vody. Dýchalo veľmi slabo. V tepne na krku pulzovala krv, kĺby vytŕčali, pripomínalo mŕtvu ženu. Odniesol som ho do prístrešku na palube lode a zohrieval, vdychoval doň svoj dych, hladil a dával svoje teplo. Do úst som mu nalial sladkú vodu.

Tak to bolo niekoľko dní. Potom sa prebralo. Spýtalo sa: „Ty si Oželec?” Nevedel som mu odpovedať. Ešte raz sa spýtalo: „Ty si Oželec?” Vtedy sa ozval môj hlas a vravel miesto mňa: „Som Oželec.” A loď zavŕzgala a pohla sa.

Neviem, koľko času uplynulo, viem len to, že sme žili vedľa seba ako súrodenci. Staral som sa o svoju objavenú sestru, zachytával nočnú vodu pre dvoch, ryby lovil pre dvoch. Odháňal dravých vtákov.

Potom sa sestra stala mladou ženou, ktorá sa prechádzala po palube, vlasy si česala rybou kostrou, šaty ušila z rybích koží, telo natierala rybím tukom. Akoby som pristál v krajine s morskou pannou. Zabudol som na horu, na hlas, na ľudí. Celého ma zaplnila. Vravela mi Oželec, smiala sa, a opäť som sa cítil ako v tie zimy, keď som sa nemohol zastaviť a hlas ma hnal. Potom vody začali opadávať a objavovali sa kúsky zeme a na nich sa usadzovali ľudia a zvieratá. Niektorí nás prijímali srdečne, iní sa báli o svoj kus pôdy a posielali nás preč. Moja morská panna, moja sestra, moja mladá žena im ponúkala ozdôbky, ktoré urobila z rybích kostí, škrupín morských vtákov, ulít vodných živočíchov. A ja som zostavil mapu našich ciest. Až jedného večera mi povedala: „Ty nie si Oželec. Ty si môj milený.” Objala ma rukami, nohami, vysala zo mňa ústami a celým telom dušu a svoju vymenila za moju. A ja som jej dal meno Eva. Ale zatúžil som po vôni ihličia a po stromoch. Obrátil som loď k miestam, o ktorých ľudia z ostrovov vraveli, že nezmizli, že ich potopa nezničila.

Kým sme sa dostali na okraj tých pevnín, loď sa podobala na starý koráb, po ktorom sa prechádzali naši synovia a dcéry, ich muži a ich ženy. Vystupovali na miestach, v ktorých našli zaľúbenie, zakladali si tam svoj domov.

Jednej noci sa mi ozval hlas. Podobal sa na zavýjanie vlka. Vedel som, že je čas vystúpiť. V diaľke sa týčil hustý les. Vytiahli sme loď na pevninu a prvýkrát pocítili, ako nám zem pobozkala nohy. Chodidlá pocítili kamienky, opatrne našľapovali. Osŕkali sme bolesťou a tancovali radosťou. Z lode sa stane dom. Keď sa vrátia všetci synovia a dcéry. A keď sa tak stane, to sa vrátim poslednýkrát a začnem rozprávať o hlase.

Štefan Šimko

(22.06.1956)

Žije v Hrabušiciach, venuje sa próze, dramatickej tvorbe a humoristickým žánrom.
Členom literárneho klubu je od roku 1981.

Ocenenia

Chalúpkovo Brezno a Gorazdov Prešov (viacnásobný laureát), Artur, Slovenské učené tovarištvo Trnava a Jurinova jeseň (laureát), Literárna súťaž Lit. fondu (1. miesto - adaptovaný rozhlasový text), Literárna súťaži Lit. fondu (2. miesto – pôvodná divadelná hra pre deti), Súťaž divadelných textov s dedinskou tematikou (Gajdošík, 2. miesto). Literárny fond - 2. cena v tvorivej súťaži na pôvodný divadelný text, ARTÚR 2021, 13. roč. súťaže pôvodných dramatických textov pre deti a mládež (O záchrane sveta a stratenej múdrosti  - 2. miesto).

Publikoval

Slovenský rozhlas, Učiteľské noviny, časopis RAK, Literárny týždenník, Knižná revue, literárny portál Knihy na dosah a zborníky Posúvanie (2007), PARNAS (2016) a Priúzko (2021).

Vydal

Koperdani (scenár divadelnej hry pre DS Hviezdoslav - 2009), Janko ½ Jenko, Kmotra smrť, 3 fontainovky, Šibnuté počítadlo... (scenáre naštudovaných hier detskými divadlami). Lilit (scenár pre Divadlo na opätkoch - 2019). Pasenie mamutov ( FAMA art, Spišská Nová Ves 2012)

Ukážky z tvorby pre rozhlas

Pisár3.5.2004; 9:00; Rádio Regina
Tulák3.5.2004; 9:00; Rádio Regina
Ježišov brat3.5.2004; 9:00; Rádio Regina
Panoptikum30.11.2005; 9:00; Rádio Regina
Lit. spektrum (Loď)25.3.2006; 15:00; Rádio Devín
Učiteľka, Hmla, Katarína Steinstern, Pekná15. 3. 2006, 9,00; Rádio Regina