Kŕmenie otca
Kŕmim otca. Otvára ústa ako vtáčie mláďa. Jeho otvorené ústa so zvyškami zubov, ružovosivé ďasná neustále pýtajú hlt potravy. Ďalší a ďalší a ďalší...
Vydáva chrčivý zvuk, ktorý strieda s preglganím. Kašovitá potrava sa kĺže z úst, nadvihne obrovský, bielymi ostrými chlpami zarastený ohryzok, vydá špľachotajúci pažravý vzdych. Kŕmenie vychudnutého starca s vytŕčajúcimi kĺbami, strapatými trsmi vlasov uprostred podušky pokrytej kvapkami. Slín? Jedla? Krvi? Kŕmim ho a spomínam na fotografie z jeho mladosti s udalosťami, ktoré si nemôžem nepamätať, lebo boli spojené s hrdým otcovským vychvaľovaním sa. Prihováram sa mu a pripomínam ten slávny futbalový zápas, miesto plné hríbov, nočnú cestu zo Závady. Hľadí do povaly, chrčí a usmieva sa. Potom vyplazí jazyk, telom mu prejde triaška. Ako vo filme Vravím si: Je to môj otec. Čo sa v ňom zmenilo, čo sa stalo, že má odrazu kostričku vtáčaťa. Ešte to je otec? Vysoký, svetlovlasý, modrooký. Tak mi zostal uväznený v zadnom priečinku mozgu. A potom zhrbený nad papiermi, ktoré si nosieval z práce. Pokrýval ich drobným písmom, ktoré ma dráždilo. Jeho útla bezbrannosť, precíznosť tvarov, dokonalosť a harmónia šírky a výšky. Ani bodka naviac, ťah menej. A potom poznámky na okraji. Ceruzou. Chcel sa podobať svojmu písmu?
Lyžica udiera o okraj pohára. Vždy si tak jedával. Zúrivo rýchlo. Akoby si sa nechcel oneskoriť. Akoby nechcel, aby naň niekto čakal. Už nedobehne raňajšiu kávu z cigórie.. Zostala mi len tá zmiešaná vôňa a ty – scvrknutý zhúžvaný, zauzlený. Stovka uzlov a hrudiek. Otváraš ústa, hľadíš na mňa očami, z ktorých si stratil farbu. Aj hĺbku, aj trpký úsmev.
Tie otvorené ústa! Viem si ich predstaviť ako fotografiu detailu pod názvom: Prepadlisko so zimnou krajinou. Kedy si sa holil? Si zarastené dieťa, ktoré čúra do plienok, prosebne hľadí na sestru, aby ho pohladila, bľaboce nezrozumiteľným jazykom a očakáva jasnú odpoveď.
Rád by som sa ťa opýtal, ako chutí opustenosť. Nikdy sme o tom nevraveli. Nedal si mi príležitosť hovoriť o tom. Bol si príliš mlčanlivým otcom. Teraz môžeš čušať, koľko chceš. Ale ty nie! Vydávaš akési neartikulované zvuky. Nie, nerozumiem im. Ty si mi niekedy rozumel? Chcel by som ti odpovedať, ale čo? Vtedy si mal vravieť, keď bol na to čas. Si zababraný mixovaným mäsom, ovocným pretlakom a paradajkovou šťavou. Pozeráš na mňa a čakáš. Čakáš vysvetlenie? A čoho? Či poznám Jozefa? Ktorého? No... Jozefa, toho, čo robil na... nikdy som nemal rád súvislosti, do ktorých si sa ma snažil vmontovať. Naučiť sa mená a spoznávať tvojich kamarátov, ktorých som nepoznal a dodnes nepoznám! O čom všetkom som si myslel, že by som mal poznať a nevedel som o tom ani prd. Všetkých tvojich spolupracovníkov, strhaných byrokratov, karieristov preletiacich „úradom“, o ktorých si tvrdil, že nerozumejú práci. Rozumeli. Veľmi dobre vedeli a pochopili, že ty – podšéf si len dispečer a výpravca na smiešnej prestupnej stanici na väčšiu loď okresného formátu. Preto ti posielali tie „tvoje” papiere, lebo vedeli, že splníš akúkoľvek absurdnú žiadosť. Teraz otváraj ústa. Á-á-á.
A pamätáš na toho tučného chlapíka, ktorý ti robil vedúceho ani nie tri mesiace? Ten, o ktorom si vravel, že je cinkvajz. Nadávať chlapsky si nevedel. Aj ten využil tvoju dobrotu. Alebo naivitu? Na tvoje meno kúpil pozemok v G-skej doline. Dnes by si tam mal ísť. Keby si vládal chodiť a nejačal o lyžicu mletej džganice. Cinkvajz je v balíku a ja ťa kŕmim. Čím asi nakŕmil teba? Keď šiel kupovať tú zem, tú vyše hektárovú lúku pod lesom, bál si sa, či si náhodou niečo neporušil. Potom si dostal tisícku. Pamätám si na to. Od šťastia sme sa naháňali. On hektár, my tisícku. On popod les, my okolo stola.
Ide pieseň dokola, okolo sto la la la... Piesne a tance. Nič z toho už nikdy nebude. Nepľuj! Musím ti poumývať ústa, hruď. Nahú hruď. Nahé telo. Nikdy som nevidel tvoje nahé telo. Schovával si ho pred nami. Zatváral sa do kúpeľne a vychádzal z nej čistý voňavý víťaz a opravár televízorov. Jedno z mála, čomu si ma chcel naučiť. Dať trpezlivosť a schopnosť porozumieť všetkým súčiastkam. Nemal si na mňa trpezlivosť a nerozumel si mojim súčiastkam. Toleroval si ma? Vlastne, dodnes netuším, ako si chápal vzbury a úteky. V obežníkoch a nariadeniach a prípisoch, ktorými si bol obklopený, nebolo nič o synovi .Mal si byť opravárom. Bol by si šťastný. Úradnícka duša. Nikdy si nepovedal, čo cítiš po noci prebdenej nad výkazmi. Keď si opravil našu Oravu, bolo vidieť, že si hrdý.
Tááák. Posledná lyžica. Utriem ti kútiky úst a umyjem tvár. Usmievaš sa a zatváraš oči. Šťastný starec blížiaci sa k siedmemu mesiacu po narodení. Bľaboceš, prekladáš ruku cez ruku, pľuješ sliny a smeješ sa. Áaááá Akoby sa nič nestalo. Otec. Zajtra prídem a budem ťa holiť.
