DAR

 

Na stavbe je zhon. Na vŕšku medzi obydliami rastie kostol. Starší muž pôsobiaci dôstojne čosi vysvetľuje skupine chlapov. Jeho pohyby sú nenáhlivé, no zrozumiteľné, lebo chlapi súhlasne kývajú hlavami. Muž gestom naznačuje, že skončil a môžu sa nanovo pustiť do práce. Ubíjajú zem, kopú základy, do ktorých navážajú kamenie. A znovu ubíjajú. Johan sedí opodiaľ, sleduje ich činnosť. Obdivuje, ako chlap zodpovedajúci za stavbu má celý ten zdanlivý chaos pod kontrolou. Má pochybnosti. Či niečo nebude odrazu chýbať, niekto odhodí lopatu a odíde, kamene nebudú k sebe pasovať. Nič takého sa nestane. Obrysy sú jasne načrtnuté, vykolíkované, zo stredu skupina vyváža zem. Odrazu je všetko jasné, zrozumiteľné. Kde bude kostol, kde cintorín. Po obvode zatĺkajú drevené koly, spevňujú okraj kamením. Teraz staviteľ kričí, rozčuľuje sa, ukazuje na okraje stavby. Johan mu nerozumie. Asi prišiel z južných krajov. Je to Latin a ako chlapec počul, chodí po svete, buduje kostoly, hrady a niekedy aj domy pre zámožných, lebo tí si môžu dovoliť kamennú stavbu. Johan ešte nemá ani dvadsať, ale to nie je dôležité. Jeho a jemu podobných ľudí čaká v živote práca, obrábanie pôdy, chov prasiat a dobytka, snaha uživiť seba, rodinu. Dôležité je prežiť. Čosi sa mu porobilo s nohami, má ich pokrútené, takže sa plazí. Ale ruky má zdravé, aj hlavu. Od detstva vyrezáva z dreva. Rozumie mu, jeho nôž tvorí z drevených odrezkov postavy ľudí. Ľudia mu za ne niekedy dajú najesť. Nič iné nepýta. Až teraz, keď vidí, ako rastie kostol, kladie otázku jednému zo staviteľov, načo taká stavba bude. Je to mních zo štiavnického opátstva, ktorý mu vysvetlí, že stavajú chrám pre Boha. A ešte sa diví, že on, teda Johan, sa nemodlí. Ten odpovie: „Modlím sa, matka ma naučila. Ale modlím sa doma.“ Mních vysvetľuje:

„Tu, v tomto kostole, nájde Boh príbytok. Bude čakať na ľudí, bude chrániť ich duše, strážiť pred pohanstvom a hriechmi.“ A zároveň si prezerá zvedavého mladíka. Jeho dlhé vlasy previazané koženým remienkom, jednoduché oblečenie, nohavice obtrhané a došpinené od blata, lebo nechodí, len sa v ňom šúcha pomáhajúc si rázsochami z hrubých konárov. „Je kalika,“ konštatuje pre seba mních. Johan sa pýta, čo je v kostole. „Akože čo? Ježiš Kristus na kríži. Ten tam musí byť, lebo sa za nás obetoval. A ešte kazateľnica, miesto na sedenie pre pánov, priestor pre obyčajných ľudí,“ odpovie a vráti sa k práci. Keď vidí, že Johan za ním pozerá, zakričí naňho, aby prišiel na Skalu útočiska a zasmeje sa. Nie pohŕdavo alebo posmešne. Veselo.

Poslal Johan brata Karola namiesto seba. Nech na doštičku nakreslí dreveným uhľom všetko, čo uvidel. A nech pozorne všetko poobzerá. Rád by šiel s Karolom, ale nevie ako. „Iba ak by ma vyniesol na chrbte,“ myslí si, ale nemá odvahu o čosi také požiadať. Odvtedy Johan sníva o Kristovi. Občas sa opýta mnícha, brata Roberta, a z kusých slov, nedlhých príbehov vyrozprávaných počas prestávky na jedlo, skladá svoj obraz Ježiša.

Potom mu Karol doniesol drevo, z ktorého môže vyrúbať telo ukrižovaného. Odvtedy Johan nespí. Seká sekerou telo ukrižovaného. Potom nožom vyrezal ruky a nohy umučeného. Nakoniec mu dá tvár. Aj bolesť toho, čo vstal z mŕtvych. Keď ho dokončil, cítil, ako sa mu do nôh vrátila sila. Mohol vstať a ísť. Preto vstal a išiel za mužom zodpovedným za stavbu kostola a tak povedal: „Doniesol som Ukrižovaného. Lebo vďaka nemu som začal chodiť. A vďaka nemu konečne cítim pokoj tu, v hrudi.“ Muž nechcel a nemohol uveriť, lebo jeho svet neobsahoval schopnosť vidieť neviditeľné. Jeho svet sa skladal z hmoty. Ale povedal: „Dal si mu ľudskú dušu! Verím, že si zobrazil Ježiša Krista úprimne. Stala sa vôľa Božia, a preto ti Boh vrátil schopnosť chodiť.“

Čo bolo ďalej? Možno Johan šiel do Levoče a tam zostal vyrezávať sochy. Ale o tom musí porozmýšľať každý sám za seba.

Štefan Šimko

(22.06.1956)

Žije v Hrabušiciach, venuje sa próze, dramatickej tvorbe a humoristickým žánrom.
Členom literárneho klubu je od roku 1981.

Ocenenia

Chalúpkovo Brezno a Gorazdov Prešov (viacnásobný laureát), Artur, Slovenské učené tovarištvo Trnava a Jurinova jeseň (laureát), Literárna súťaž Lit. fondu (1. miesto - adaptovaný rozhlasový text), Literárna súťaži Lit. fondu (2. miesto – pôvodná divadelná hra pre deti), Súťaž divadelných textov s dedinskou tematikou (Gajdošík, 2. miesto). Literárny fond - 2. cena v tvorivej súťaži na pôvodný divadelný text, ARTÚR 2021, 13. roč. súťaže pôvodných dramatických textov pre deti a mládež (O záchrane sveta a stratenej múdrosti  - 2. miesto).

Publikoval

Slovenský rozhlas, Učiteľské noviny, časopis RAK, Literárny týždenník, Knižná revue, literárny portál Knihy na dosah a zborníky Posúvanie (2007), PARNAS (2016) a Priúzko (2021).

Vydal

Koperdani (scenár divadelnej hry pre DS Hviezdoslav - 2009), Janko ½ Jenko, Kmotra smrť, 3 fontainovky, Šibnuté počítadlo... (scenáre naštudovaných hier detskými divadlami). Lilit (scenár pre Divadlo na opätkoch - 2019). Pasenie mamutov ( FAMA art, Spišská Nová Ves 2012), Spod Marcelovho hradu (FAMA art, Spišská Nová Ves, 2021).

Ukážky z tvorby pre rozhlas

Pisár3.5.2004; 9:00; Rádio Regina
Tulák3.5.2004; 9:00; Rádio Regina
Ježišov brat3.5.2004; 9:00; Rádio Regina
Panoptikum30.11.2005; 9:00; Rádio Regina
Lit. spektrum (Loď)25.3.2006; 15:00; Rádio Devín
Učiteľka, Hmla, Katarína Steinstern, Pekná15. 3. 2006, 9,00; Rádio Regina