Pustne

 

Na druhej strane potoka vyhráva cigánom Bubamara. Stará škodovka prerobená na dodávku zastáva na okraji lúky. Vystupuje z nej muž oblečený... pracovne. Nohavice očividne nosené iba v nedeľu majú natrhnuté vrecko, ktoré visí ako psie ucho. Muž stojí, pozoruje druhého muža uprostred lúky. Ten sa skláňa, takmer plazí popod strom. Muž z auta vytiahne cigaretu, vloží do úst, šmátra, kým nájde zápalky. Pofajčieva. Muž spod stromu vstane, zhrabuje lístie, zohne sa a pohybuje v kruhu okolo stromu. Bubamara tíchne, nahrádza ju ťahavá melódia Jój mamičkaá... Muž z auta kráča k stromu.

- Tak ste prišli...

- Prišli...

- A... orechov je dosť...

- Dosť.

- Tak. Pre vás dosť... - zapaľuje ďalšiu, neponúkne, fajčí. - A my takto... - Rukou kývne k autu.

- Trápime sa. - Pod nohou zacíti orech, rozpučí ho.

- Darí sa ti. - Obzerá ruky zahnednuté orechovou šťavou. - Dávno ste neboli.

- Boli sme na... dovolenke.

- Tak. A teraz ste prišli pozbierať. Nebude veľa. Sucho bolo. Sú ako... necht. - Odpľuje a odtrhne psie ucho vrecka. Zdrap šmarí k orechom.

- Na tom nezáleží. Hlavne, že sú. Nám netreba veľa.

- Veď hej.

Obaja muži pozerajú do diaľky za opačnú stranu záhrad.

- Nekosíš...

- Načo?

- Pre ovce.

- Už nechováme.

- Hm. A tie kozy?

- Mlieko pre svine.

- A vy nepijete? Dobré je a zdravé. U nás niekedy žena kúpi. Ani by si neveril, aké je drahé.

- Mlieko pre svine a mäso pre psov. Tak... idem. Podá ruku, odchádza, zhrbený široký chrbát sa na chvíľu vystrie. Muž spod orecha pokračuje, pospevuje si Bubamara. Melódia sa mu votrela do ucha a chvíľu v ňom šarapatí.

Dodávka obišla lúky, vrátila sa na cestu, zabočila do dvora nad lúkou s orechom. Pred hrdzavejúcou bránou stojí pomerne nové auto, okolo ktorého dodávka prekĺzne. Dotknú sa spätnými zrkadielkami. Muž vystúpi, vojde. Vo dvore oproti sebe stoja domy. Z jedného domu vychádza žena. Tepláky prekrýva zástera. V rukách drží hrniec, z ktorého sa parí.

- Dala si aj otruby?

- Ešte nie

- Prišli.

- Videla som.

- Boli na dovolenke.

- Hej? Kde?

- Nepýtal som sa.

Žena vycerí drobné zuby.

- Už si sa s ním o tom rozprával?

- Ešte nie.

- Ešte nie... - napodobňuje muža. - A kedy?

- Ale sme sa zvítali.

- Pche! Hodí žena a vojde do miestnosti pod schodmi. Odkryje sud, načrie doň a do hrnca hodí otruby. Potom sa zamyslí, pridá otruby a osŕkajúc od horúčavy rýchlo urobí niekoľko krúživých pohybov. Muž na ňu pozerá. Akoby čarovala. Žena položí hrniec na prah a ide k domu oproti. Veranda má sklenenú strechu, no sklo popraskalo a padá na betónovú podlahu, po ktorej pochoduje zástup mravcov. Na niekoľkých miestach vyrastá tráva. Na drevenej lavičke sú porozkladané bochníky chleba. Prednedávnom pršalo, sú pokryté plesňou. Prasaťu budú dobré. Žena si to nevšíma, sú jej všedné ako mužove nohavice či šteňa, ktoré sa moce po dvore a naháňa sliepky. Vchádza do domu. Páchne tu stuchlinou, ale steny sú suché. Prejde po nich rukou, omietka neopadáva. Cez zasklené dvere pozerá do kuchyne, pozerá na ženu, tá ju nevidí. Čosi utiera, ukladá. Žena zaklope, dlaň utrie do zástery.

- Ahoj. Že ste prišli.

- Chorí sme boli, aj na...

- Viem. Juro povedal. Rozprával s Dušanom.

- Tak sme tu. Dlho sme neboli.

- Dlho.

Vracajú si poklony, uštipnutia. Na schodoch zadupocú kroky, klopanie na drevený rám.

- No, gazdiná... podáva jej ruku. Stráca sa v nej, cíti mäkkosť podivnú na človeka s gazdovstvom.

- Počkajte, ja, my... nevie sa vynájsť. Mala by ponúknuť, nemá čím.

- Nechaj, netreba. Sme radi, že ste prišli.

- Bolo treba, len času je akosi málo. A tu... Ktovie, ako by to vyzeralo...

- Veď sme susedia. Na spoločnom dvore je to tak. Dobrý sused lepší ako zlá rodina.

Od Ruženy to zaznie ako preddavok k niečomu väčšiemu, dlhšiemu. Nadychuje sa, aby pokračovala, keď pred domom buchne, mužský hlas zahromží. Nestihnú vyzrieť, Dušan krivká,. Keby bol so Zuzanou sám, uľaví si na Jura. Tak iba povie čosi, čo sa nepodobá na nič. Zavrie sa za kuchyňou v kúpeľni. Zuzana beží za ním. Juro s Ruženou stoja, obzerajú miestnosť, očami sa dotýkajú vecí, čakajú a dočkajú sa.

- Pustne to. - Začne Ružena, drgne manžela. Ten by začal, ale nemá vypité, aby sa rozhovoril. Žena pokračuje.

- Pustne. My sme tu každý deň a vidíme. Komín čochvíľa padne, voda zospodu vyráža. Keď nám, určite aj vám.

- Nič som si nevšimol, - povie Dušan.

- Škoda by bolo. Naši otcovia tu žili, spolu sme sa hrali a teraz... - Neukončené vety nemajú konca

- Chcete kúpiť?

- No veď to. Chceli by sme. Vy nemáte čas a my by sme to tu dali do poriadku. Náš Samo sa chce ženiť. A pri rodičoch na jednom dvore by mu bolo dobre.

Z diaľky od záhrad spieva otec Kmeťo cigánsky pop.

- Prekvapili ste nás. Musíme porozmýšľať. Povie Zuzana a považuje rozhovor za skončený.

- Tak... kedy? - odváži sa Juro.

- Do... čerešní. Stačí? Veď sa ešte nežení.

Mala by niečo povedať, ale radšej mlčí. Ružena kývne hlavou. Juro ju nasleduje okolo plesnivého chleba. Žrádlo v hrnci vychladlo.

 

Je koniec júna, dozreli čerešne. Vysoký rebrík siaha do vrcholca stromu. Pod nebom balansuje Dušan. Konáre s jemnými lístkami ho šteklia po holých rukách a zanechávajú škrabance. Zuzana dvíha popadané plody v červených šatách s bielymi bodkami a bielou obrubou na výstrihu. Šaty sú jej trochu úzke, sú z čias dievčenia. Spoza plota prikrčený pozerá Juraj a ide sa vyoblízať, keď sa Zuzana zohne. Celé sa to odohráva bez slov. Aj Dušan hľadí zhora na ženu, vypľúva kôstky. Teplé lúče obtekajú korunu stromu. Zíde rebríkom, obsah košíka vsype do vedra, objíme Zuzanu. Tá sa naň usmeje, pobozká, zoberie vedro, ide k domu. Dušan za ňou pozerá, sadne, čaká.

Juro to v prvom momente myslel dobre. Pobehol za ňou, aby sa stretli.

- Pomôžem ti. Určite je ťažké.

- Naoberajte si aj vy. Necháme vám.

Podáva mu vedro, ale cíti jeho oči. Hryzú ju, ohmatávajú.

- Len polož. Vôbec to nie je ťažké. Odnesiem do domu sama.

Juraj /usmieva sa/ - Keď mám v ruke, položím, len povedz kde.

- Netreba!

/Jurajov úsmev je širší a nervóznejší/.

- Dám ti dnu. Pod schody v pivnici. Tam vydržia. Škoda by ich bolo, sú pekné zrelé.

Vojde do domu, Zuzana stojí vonku, Juro ju schmatne za ruky a ťahá dnu.

- Nechaj!

Dušan spokojne spí, kým roztrhnuté šaty plačú.

 

Z dvoch domov je jeden. Z jedného človeka dvaja. Orechy nezbiera nik. Ani cigáni. Kúpia si. Aj pesničku. Plot je zrúcaný, čerešňa vyťatá, dom predaný a kúpený. Medzi haraburdím hrdzavie stará škodovka, mladí prestavujú, komín už nespadne. Ba ani voda nevyráža. Zuzana s Dušanom neprídu. Nemajú po čo.

Štefan Šimko

(22.06.1956)

Žije v Hrabušiciach, venuje sa próze, dramatickej tvorbe a humoristickým žánrom.
Členom literárneho klubu je od roku 1981.

Ocenenia

Chalúpkovo Brezno a Gorazdov Prešov (viacnásobný laureát), Artur, Slovenské učené tovarištvo Trnava a Jurinova jeseň (laureát), Literárna súťaž Lit. fondu (1. miesto - adaptovaný rozhlasový text), Literárna súťaži Lit. fondu (2. miesto – pôvodná divadelná hra pre deti), Súťaž divadelných textov s dedinskou tematikou (Gajdošík, 2. miesto). Literárny fond - 2. cena v tvorivej súťaži na pôvodný divadelný text, ARTÚR 2021, 13. roč. súťaže pôvodných dramatických textov pre deti a mládež (O záchrane sveta a stratenej múdrosti  - 2. miesto).

Publikoval

Slovenský rozhlas, Učiteľské noviny, časopis RAK, Literárny týždenník, Knižná revue, literárny portál Knihy na dosah a zborníky Posúvanie (2007), PARNAS (2016) a Priúzko (2021).

Vydal

Koperdani (scenár divadelnej hry pre DS Hviezdoslav - 2009), Janko ½ Jenko, Kmotra smrť, 3 fontainovky, Šibnuté počítadlo... (scenáre naštudovaných hier detskými divadlami). Lilit (scenár pre Divadlo na opätkoch - 2019). Pasenie mamutov ( FAMA art, Spišská Nová Ves 2012), Spod Marcelovho hradu (FAMA art, Spišská Nová Ves, 2021).

Ukážky z tvorby pre rozhlas

Pisár3.5.2004; 9:00; Rádio Regina
Tulák3.5.2004; 9:00; Rádio Regina
Ježišov brat3.5.2004; 9:00; Rádio Regina
Panoptikum30.11.2005; 9:00; Rádio Regina
Lit. spektrum (Loď)25.3.2006; 15:00; Rádio Devín
Učiteľka, Hmla, Katarína Steinstern, Pekná15. 3. 2006, 9,00; Rádio Regina