Hmla

Hmla ešte ležala, kysla a bola čoraz hustejšia. Ako krupicová kaša. Bez chuti, vône. Svet pod ňou sa dal iba tušiť. Zapadnutý a ťažko dychčiaci. Veci sa z hmly vynárali, prechádzali a mizli. Auto, ktoré sa do nej vborilo svetlami, tieň chodca, stromy bez listov posiate premrznutými žltými jablkami, vydesená straka, žena.

Neforemná v hrubej prešívanej vetrovke. Väčšinu tváre jej zakrýva čiapka. Ruky schováva vo vreckách, nohy sa strácajú v širokých chlapských nohaviciach. Topánky sú oblepené kusmi lepkavej zeme so snopčekmi polámanej slamy a buriny. Za ženou sa ozve zamečanie a hmlu prerazia hlavy kôz. Stará je čierna, pripomína čerta, dve malé s detským výrazom. Za nimi sa tmolí cap. S vybitým okom, sivoryšavými ostrvami chlpov po neforemne dlhom tele. Zapácha, chce sa páriť, preto doskakuje na kozu kráčajúcu za ženou. Samica mečí, odmieta. Ale podchvíľou zastane, olizuje si miesto pod chvostom. Žena sa vracia k zvieratám, na krky im uväzuje povraz. Dlhý, schlpený. Dosť dlhý na to, aby ním obviazala boky. Keď koza s capom zastanú, povraz sa napne, takmer prereže žene pás. Tá čosi ticho povie, samicu pohladí medzi rohmi. Koza jej olíže ruku, zastane a čaká, kým na ňu vyskočí cap. Aj žena čaká, pozerá na zvieratá a myslí si:

Koza nie je symbolom môjho bohatstva. Dokonca ani mojej dobroty, múdrosti, šťastia. Ako mláďa pôsobí sentimentálne. Keď dospeje, z bezbrannej bláznivosti sa stane dotieravá sprostosť. Ťažko prisúdiť koze nejakú dobrú vlastnosť. Naviac, keď rozlišujeme medzi kozou a capom.

Cap dokopuloval, vystrčí papuľu a vydá zvuk. Žena popoženie stádo do hmly, ktorá ich zožerie. Kopýtka klopú po asfalte, potom stíchnu.

Stádo odbočilo. Pozná cestu po pamäti, ťahá gazdinú. Zastane pred dverami, pokúša sa ich otvoriť pyskom. Keď to nejde, kozy začnú obhrýzať vyschnutý krík pri schodoch.

Žena odhaspruje dvere, zaženie kozy do maštale, z ktorej razí teplý zápach. Potom vchádza dnu. Za oknom sa tma vpíja do hmly a tvoria stenu, cez ktorú neprerazí ani klinec svetla. Žena si vzdychne, zapáli lampu. Kuchyňa so stolom uprostred, dve stoličky, skriňa, umývadlo, po stenách obrazy. Papierové reprodukcie ikon plných zlatého odlesku, purpuru a tyrkysu oblečenia svätcov. Niekoľko krajiniek: jazero s leknami, romantická jeseň. Na stene oproti oknu odtlačok chýbajúceho kríža.

Žena sedí za stolom, z hrnčeka sa parí, v peci pukoce, okno sa rosí. Nakrájané kúsky chleba natiera maslom, kladie naň kúsky čiernej reďkovky. Keď doje, vyjde von. Nosí vo vedrách vodu, nalieva do hrnca.

Miestnosť je rozpálená, voda vrie, žena zmieša vody, zoblieka sa, šaty poskladá na stoličku, pri zhasnutom svetle sa kúpe. Za oknom sa prevaľuje hmlistá tma, vo vedľajšej miestnosti bľačí koza, cap pokašliava, vydáva zvuky ako roztúžený starec.

Žena vychutnáva teplo. Rukou si hladí telo, umýva ho, drhne. Chce zmyť deň. Robí to odvtedy, čo vstúpila do tohto starorodičovského domu sama. Schovala sa v ňom, nikomu sa nesťažuje. Žije. Voda chladne.

Zarinčí sklo. Padá do vnútra, ostré čepele sa rozprsknú na neviditeľné úlomky. Dnu preniká hmla, rehot, svetlo baterky. Žena sa schová do seba. Zovrie rukami kolená, telo schúli pod hladinu. Mokré vlasy sú neviditeľné, lepia sa po tvári. Neodváži sa ich odhrnúť. Baterka šmátra, odrazu zoslabne, zabliká, zhasne. Zvonku počuť nadávky. Voda rýchlo chladne, žena z nej vystúpi. Telom jej prejde chlad. Nahmatá látku, ktorou sa zakryje. Zasvieti a kráča k oknu. Na podlahe zanecháva krvavé stopy. Za oknami sa varí novembrová zloba. Cíti ju ako bolesť v žalúdku. Preto nevníma poranené chodidlá. Do diery v okne zavolá ZBABELCI. Hmlu zatvorí do kuchyne s chladnúcou vodou a vojde do izby.

S hlavou pod vankúšom vzlyká. Vypustí von bezbrannosť. Zmáča ňou plachtu až kým nezaspí. Telo ju bolí, bolí ju celá duša. Ráno sa hmla rozplynie. Na plachte po nej zostanú krvavé čiary. Vedľa bľačia zvieratá a chcú von.

Štefan Šimko

(22.06.1956)

Žije v Hrabušiciach, venuje sa próze, dramatickej tvorbe a humoristickým žánrom.
Členom literárneho klubu je od roku 1981.

Ocenenia

Chalúpkovo Brezno a Gorazdov Prešov (viacnásobný laureát), Artur, Slovenské učené tovarištvo Trnava a Jurinova jeseň (laureát), Literárna súťaž Lit. fondu (1. miesto - adaptovaný rozhlasový text), Literárna súťaži Lit. fondu (2. miesto – pôvodná divadelná hra pre deti), Súťaž divadelných textov s dedinskou tematikou (Gajdošík, 2. miesto). Literárny fond - 2. cena v tvorivej súťaži na pôvodný divadelný text, ARTÚR 2021, 13. roč. súťaže pôvodných dramatických textov pre deti a mládež (O záchrane sveta a stratenej múdrosti  - 2. miesto).

Publikoval

Slovenský rozhlas, Učiteľské noviny, časopis RAK, Literárny týždenník, Knižná revue, literárny portál Knihy na dosah a zborníky Posúvanie (2007), PARNAS (2016) a Priúzko (2021).

Vydal

Koperdani (scenár divadelnej hry pre DS Hviezdoslav - 2009), Janko ½ Jenko, Kmotra smrť, 3 fontainovky, Šibnuté počítadlo... (scenáre naštudovaných hier detskými divadlami). Lilit (scenár pre Divadlo na opätkoch - 2019). Pasenie mamutov ( FAMA art, Spišská Nová Ves 2012)

Ukážky z tvorby pre rozhlas

Pisár3.5.2004; 9:00; Rádio Regina
Tulák3.5.2004; 9:00; Rádio Regina
Ježišov brat3.5.2004; 9:00; Rádio Regina
Panoptikum30.11.2005; 9:00; Rádio Regina
Lit. spektrum (Loď)25.3.2006; 15:00; Rádio Devín
Učiteľka, Hmla, Katarína Steinstern, Pekná15. 3. 2006, 9,00; Rádio Regina