Posledný je pohľad Krista, ktorý vzozrel samého seba na kríži

   Vietor sa správal ako slepý vták. Narážal do okna, búchal doň krídlami a nijako sa nedal odplašiť. Na skle po ňom zostávali odtlačky. Pripomínali anjelov, ktorých sme robili do sne-hu. Tráva sa skláňala, sluhovsky padala na tvár, keď ju pritlačil k zemi. Vietor, vietor, vetrí-ček... duša ma bolí, celý človek ma bolí. Ktože to zahojí? „Hej, pán doktor, povedzte mi, čo je to so mnou?” spieva z centrálneho rádia dlhovlasý Nosko zachrípnutým hlasom. Chlapské nariekanie som vypol. Nech skuvíňa iným. Tým, čo do očí nenamierili svetlo. Aspoň som nevidel ich tváre. Zrátali mi francúzsky šansón, koňak, aj prechádzky po im nedostupných miestach. Každý krok. Každých päť minút života opísaných  na piatich listoch papiera. A ten chlapík to písal tri hodiny. Ťuk, ťuk, ťuk... prstom po klávesnici písacieho stroja. Keď som mu to opravil, udrel ma. Za pravopis. Intelektuálov treba biť. Vyjadrujú sa nezrozumiteľne, rozumejú detailom, ale nechápu celok. Nadradenosť nám vytlčú z hláv knihami. Konáš knihy pálil a títo nám vytlčú z hlavy Sártra Petrarcom. Danteho peklo realizujú na zemi. Ámen. Alebo česť práci.

   O chvíľu bude zvoniť. Pôjdem. Pomalým krokom, do kolečka dokola okolo stola la, la, la. Ako na väzenskom dvore. Aj tu dobrovoľne radšej  mlčíme. Aby nám nebodaj nevykĺzla veta, ktorej sa nesvedčí existovať v týchto priestoroch. Táto budova čosi zažila a duch servility sa jej zažral do omietky. Konformizmus je jej vlastný odnepamäti. Ale práve teraz a tu, v tejto nádhernej epoche je celá naša krajina ako tento dom. S vysokými  drevenými dvermi, za ktoré hocikto nemôže. Majú pôvodný tvar, len sú natreté pravou dobovou emailovou farbou. Riadi-teľ dostal dar od miestneho podniku vyrábajúceho police do skladov. Farba políc, farba dverí. Steny do výšky človeka pokrýva olejový náter. Je ľahko umývateľný. Praktické, účelné a pri-pravené na bleskurýchlu  údržbu. Vedro vody, handra a kefa nás vyšúrujú. Podľa potreby.

   Asi to nevysvetlím, že som podpísal. Mohol by som sa zriecť svojho mena, zahodiť ho ako použitú handru. Čo by som všetko mohol a nemohol. Napríklad ostať. Sedel by som v inej strednej škole v inom meste inej krajiny. Kolegovia a kolegyne by ma sledovali z iných dôvo-dov, žiaci značili cudzí prízvuk, rehotali sa krutým detským smiechom, špehovali ma. Doma je doma. Doma je aj eštebák náš človek.

   Zvoní. Vstupujem do klietky so svorkou divokých nevybúrených mladých šeliem ignorujú-cich budovateľské úspechy. Rozdávam papiere, na tabuľu píšem tému. Paríž, Louvre. Píšte! Zaregistrujem papier prilepený na chrbát slinou. Možno vedia viac ako viem ja, a preto je ich slina taká lepkavá. Píšu. O niečom, čo nikdy nevideli, iba počuli. Detské tváre majú zamysle-ný výraz, za ktorým sa môže skrývať očakávanie a posmech. Nebadane si skladám prilepenú nadávku. Po sline zostane škvrna. Dopísali. Zbežne prezriem. Ten malý, ten z tej zabudnutej dediny, čo jeho dedo nevie dodnes čítať ani písať, je dobrý. Mohol by som ho pripravovať. Mohol. Mohol by som ho utopiť. Iniciatíve sa medze nekladú.

   Hľadím von. Po ihrisku sa preháňajú septimáni, hrajú hádzanú. Zbadali, ako na nich poze-rám, čosi vravia a ukazujú mojím smerom. Myslím na poníženie zakaždým, keď sa obrátim chrbtom. Potom sa budem tváriť ako slepý a hluchý. Deti! Neukameňujte ma. Každé stádo potrebuje svoju živú čiernu ovcu. Dnes som ňou ja. Bozajte ma....!

   Ktosi klope na dvere. Zvonku začadené, zvnútra s opadaným náterom, ktorý som prekryl obrázkami, textami. Vchádza môj dôverník. Môj riaditeľ. Ruštinár. Slovanská duša. Široká. Veľa sa do nej vojde. Útly, milý, mäkký človiečik. Doniesol triednu knihu. Vraj... Zabudol som zapísať učivo. Hľadám pero. Jastrí. Očami prevracia papiere rozhádzané po stole. Určite vidí Préverta v origináli. Zajtra si ma zavolá a opýta sa: „Aj Merleho Moncadu ste čítali v origináli?”

   „Samozrejme, že nie. Čítal som ho v ruštine. Prvý boj súdruha Castra.” Náš súboj je neba-dateľný, ale o to krutejší. Ako v rozprávke. Zarážajú ma po kolená, po pás, po plecia, ale hla-vu nechcú odťať. Je to iba taká hra. Súdruh riaditeľ počkal, rukou si zatlačil vlasy, skontrolo-val, či som všetko zapísal podľa predpisu, uklonil sa a odišiel. Takto sa bude ukláňať do kon-ca života. Ukláňaním prežije kariéru. Vyukláňa vieru za vieru, vieru za výhody. Konvertita.

   Chodím po kabinete, dotýkam sa stien. Je široký na rozpaženie, dlhý a vysoký. Niečo medzi celou a vyšetrovačkou. Miestnosť, z ktorej niet úniku. Iba nadol, bočným schodišťom. Do jedálne, kde mám svoj stôl, svoj príbor, svoju stoličku. Nedotknuteľné. Aby sa ostatní nena-kazili. Jedlo je pomerne chutné a kuchárky ľudské. Usmievajú sa, trkocú, pýtajú sa na banál-nosti. Ako všetky kuchárky. Široké a veselé. Vraciam sa späť. Ešte vždy mám voľnú hodinu. Denne aspoň dve, aby som nedošiel domov skôr ako súdruhovia. Malá smiešna pomsta. Pre-listujem novú učebnicu. Obrázok ľudí podávajúcich si ruky. Francúzsky Pierre a československý súdruh Jindra. Privítanie. Tí dvaja sa nikdy nestretnú. Iba ak na neutrálnom území ruskej pláne. Slnko prechádza na druhú stranu, obchádza budovu, vrhá tieň. „Slnce už mŕtve je”. Ako moja prítomnosť a budúcnosť. Túlanie sa po teplých uličkách s fľakmi zelene ako by to namaľoval Matisse. Zobrali mi lásku, vyhnali ju ...spievam si potichu. Ani netušia, ako je mi dobre. Keby to vedeli, posadili by ma do preľudnenej zborovne, vystavili ignorácii, musel by som odísť. Hocikam. Takto si žijem v tejto kutici na môj obraz. Som takmer slo-bodný.

   Dnes mám kontrolný deň. Konšpiračne obchádzam dom na predmestí, zadnou bránkou vchádzam dnu. Dom vyzerá nenápadne, oficiálne je v ňom bytový podnik. Prejdem po trávni-ku, vchádzam. Neoficiálne v ňom čaká môj anjel strážny, môj Pohľad. Ponúkne stoličku. Pero a papier sú pripravené. Sadám si a píšem. Podávam hlásenie. S kým som sa stretol, zhováral, o čom, ako dlho... O priateľstvách mojich detí zatiaľ môžem mlčať. Hlásenie musí byť po-drobné. Pohľad zatiaľ fajčí. Kým on číta, ja si prehliadam miestnosť. Secesia dotknutá pokro-kom. Spoza partizána vykúka freska Diany premaľovanej na roľníčku s kosákom a snopom. Nad nimi je erb novej doby. Keď dočíta, pod text buchne pečiatku a dá podpísať. Medzi pe-čiatkou a textom zostáva voľné miesto na dopisovanie. Upozorním ho na to. Chlap sa usmeje a povie: „V štáte sú určité nevyhnutné zlá.” Je to citát, ktorému sa nedá odporovať. Ale robot-nícky káder to netuší. Nemusí to tušiť. Musí brániť štát pred nepriateľmi. A ja som prostried-kom a nástrojom.

   Byt, v ktorom bývame, je po manželkiných rodičoch. Uprostred mesta, v starom meštian-skom dome prerobili z nadbytočných miestností niekoľko bytov s klenbami, hrubými múrmi, oknami do dvora. Z kuchyne do izby sa prechádza cez pavlač. V lete ju pokrýva divý vinič, v zime jemná vrstva ľadu. Dvor pod pavlačou je úzky, takže z balkóna možno preskočiť pria-mo na pristavené drevárne. Byt by potreboval opravy, na ktoré nemáme. Preto postupne skla-dám okná, rámy prebrusujem, natieram. Chlapci ma sústredene sledujú. Je nedeľa doobeda, natieram a modlíme sa. Žofka nahnevane zazerá, vyčíta. Nemám zbytočne provokovať. Preto sa ich pýtam.

   „Chlapci, čo robíme v nedeľu?”

   „Maľujeme a učíme sa básničku,” odpovedá starší.

   Poviem:

   - Táto básnička je iba naša. Nebudeme ju nikde hovoriť iba doma.

   - Ani pani učiteľke? - pýta sa mladší.

   - Ani jej! - odpovie za mňa starší syn.

   Okno je domaľované, schne na balkóne a susedia vidia, ako pohŕdam nedeľou. Nedeľné obedy mi pripomínajú detstvo s voňavou polievkou, dedom sediacim za vrchstolom, bab-kou čítajúcou z modlitebnej knižky a nami - deťmi pri malom stolčeku. Mlčanie bez štuchan-cov. Dojeme, deti si pretierajú oči, chcú spať. My driememe v slnku, ktoré dobehlo aj na náš balkón.

   Oblečení v nedeľnom ideme na zmrzlinu. Chutí ľadovo. Vanilková a čokoládová. Biela a čierna. Žiadna iná. Protiklady sa priťahujú. Sedíme v parku, lížeme. Chlapci si čupnú, do fontány, ktorá nefunguje hádžu kamienky. Na jej dne zostal dážď, ktorý špinavie. Kamienky čľupkajú, deti výskajú, tešia sa kruhom. Na temene cítim pohľad. Mám to natrénované. Neob-racať sa. Nahlas, aby to Pohľad počul, recitujem:

 „Vo zverincoch

tak veľmi samy

zvieratá žijú

za mrežami,

my sme ich bratia,

tak je to veru s nami,

netreba nás poľutovať...

   Žofia mi kladie prst na ústa. Bozkám ho. Chlapci majú zašpinené kolená. Pohľad mizne. Ideme domov. Malomeštiacky, perpazuch. Mladší mrnčí. Má toho dosť.

   Moja cela zružovela. Omylom ju vymaľovali. Keď som otvoril dvere, nepoznal som ju. Sliepňavá žiarovka vymenená za poriadne svetlo, stôl pamätajúci si môjho predpredchodcu vymenený, knižnica z riaditeľne, knihy poukladané poriadne v škatuliach. Stuchnutý pach sa kamsi stratil. Odtlačok holuba, ktorý narazil do skla, umytý. Má prísť inšpekcia, budú maturi-ty. Dokonca sa našli odvážlivci, ktorí so mnou rozprávajú. Vravím im: Quioi, nulle trahison? Nerozumejú. Preložím: Ach, žiadny zradný čin? Zmraštia tvár, usmejú sa. Myslia si: Keby si vedel... Myslím si: Keby ste vedeli... Aj anjel strážny zmäkol, vraj, nemusíte byť taký de-tailný. Sme predsa ľudia. Odrazu sme. Iba ten fascikel je neľudský. Myslím na Žofiu, na chlapcov. Nič nevedia. Pravda nikomu nemôže ublížiť, ale zabiť áno. To bolo pred augustom.

   Je po auguste. Kov. Oceľové rána, hliníkové obedy, olovené súmraky. Pluhy sme prekuli na meče. Opäť. V hláseniach sa vraciam k podrobnostiam, z rozhlasu nás masírujú. Všetko je v poriadku, dlhé rožky sa skrátili, pracovný týždeň tiež. Múry za námestím, pokryté ľudovou tvorbou, zatreli. Farebné pásy nútia spomínať, čo je pod nimi. Mená, dátumy, čierne svedo-mie.

   Som rád, že nemusím byť v zborovni. Vediem kabinetnú politiku jedného muža. Intrigujem si poza vlastný chrbát, do tváre v zrkadle napľujem medzi oči. Môj Pohľad chce, aby som sa zameral na maturantov. Konkrétne: Na ich orientáciu na západ. Hudba, prospech, záujmy, témy rozhovorov... Jednotkári a tí, čo niečo robia bez zásahu mládežníckej organizácie sú podozriví, tí s nedostatočnou a aktívnou účasťou na schôdzach vyjadrujú otvorený odpor voči prehnitému kapitalizmu. Ktorí sú to? Viete... ak chceme dobre vychádzať, musíte spolupraco-vať. Rád by som sa ho pýtal: Máte deti? A čo... učia sa, učia? Sú organizované? Lebo ten, čo sa učí, je podozrivý a musí byť preverený a exemplárne potrestaný. Hľadím na vrcholce stro-mov na druhej strane ihriska a fabulujem príbeh môjho trýzniteľa. Deti nemôžu za rodičov. Ale trochu náteru im prischne.

   Môj Pohľad ma vystriehol. Vyčíhal ma v kostolíku nad mestom. Je mi záhadou ako, kde bol. Vie byť neviditeľný? Pri spisovaní sa ma pýta:

   - Zavolal si vás riaditeľ?

   - Zavolal.

   - A... čo sa vás spýtal?

   - Či som vysporiadaný s náboženstvom.

   - A... Ste vysporiadaný?

   - S čím, súdruh...

   - S náboženstvom!

   Ťažko vysvetliť, že niekomu po celý život zostáva jeden jediný názor.

   - Neklamte! Ste ako chlapec!

   A ešte mi dohováral - Toto bolo poslednýkrát. Ja som sa za vás zaručil a vy...- familiárnym štýlom nasleduje politická prednáška o vznešených cieľoch, o budúcich generáciách, nepraj-níkoch, ktorí mu hádžu polená pod nohy. Prechádza do súkromia, sťažuje sa na predpisy, normy, na súdruhov a plynule prechádza na moju osobu. Záver venuje citátom a hrozbe:

   - Ak sa to nezmení, zmeníte zamestnanie. Nebudeme vám kryť chrbát.

   To by si nemal, lebo budeš cloniť. Myslím si. Ale vie o všetkom a vyká mi.

   Hladko vyholený, čistý, voňavý. Široká duša. Má pekný barytón, ktorým vyťahuje ruské piesne. Možno až na Sibír.

   Kdesi som čítal, že skutočné zážitky si uvedomujeme v spomienkach. Preto cítim vôňu po-rozkladaných jabĺk, kraj presiaknutý farbou dozrievajúceho ovocia. Zvuk topánok klopkajú-cich po kláštornej chodbe, kadidlo zo sakristie. Hodiny by som mohol rozprávať o každej minúte. Pripomínať všetky detaily. To by boli hlásenia. Bola by to sebaľútosť, spoveď nepre-sných slov. Sextánov upozorňujem na tento fakt. Na symboliku jazyka odrážajúcu historické podvedomie sémantiky a tradície. Odrazu objavujem priestor, do ktorého možno ujsť. A vo svojich pravidelných hláseniach zašifrujem správu. Hlásenia sú navonok v poriadku, iba Po-hľad čosi tuší. Číta, porovnáva, prehrabuje sa v predchádzajúcich správach, šuchoce nervózne papiermi. Potom povie:

   - Také... divne je to napísané.

   Odpovedám: - Ako vždy.

   Mám pevný hlas. Len aby z neho nevycítil posmech.

   - Hm... ako vždy...- pátra, očividne vie, že niečo nie je ako vždy, ale nevie čo. Rutina v ňom ubila krutého lovca. Už iba hrá prísnosť. Jeho nekompromisnosť a ostražitosť sú pretvárka. Garde, pán eštebák! Garde pešiakom!

   Žijeme osemdesiate roky. Vietor preháňa školským ihriskom lístie ako kdekoľvek a rovnako ako kdekoľvek inde roznáša rovnaké vône. Z domu oproti sa ozýva melancholické jačanie saxofónu, ktoré sa postupne mení na melódiu. Keď pred prázdninami otváram okno cely, načúvam usilovnému hudobníkovi, ktorý sa počuteľne zlepšil. Starší syn sedí vedľa mňa, tvár nastavuje slnku a vraví:

   - Máš to tu fajn.

   Možno je čas povedať, za akú cenu, ale saxofón zakvíli, zamatovo sa usmeje a zopakuje predchádzajúcu frázu, takže ju zapískam a zaspievam: „Čierny korzet / plný purpurových múch, / čo bzučia,” a syn sa spýtavo pozrie.

   - Si čudák, oco - a vystrčí nohy cez parapetnú dosku. Môže. Som príliš vysoko. Podo mnou schody, nado mnou iba nebo. Sleduje nás a zapisuje detaily z nášho života do vôd, v ktorých sa odráža.

   Pohľad prišiel k nám domov. Chlapci naň pozreli a odišli. Sedíme sami v kuchyni za sto-lom. Obzerá sa. V domácom svetle vyzerá pochudnutý, strhaný. Kabát si nezložil, na kole-nách drží tašku. Vyberá z nej fascikel. Môj život, moje hriechy. Otvára ho a podáva mi pa-pier. Nesúhlas s Chartou. Či o nej niečo viem. Ja? Žijem na ostrove, na ktorý nedopadne pier-ko vtáka, aby sa o ňom dopredu nevedelo. Platím za svet, ktorý som si doniesol spoza hraníc. Kričím naň tak, aby to každý počul. Nepodpíšem! Už konečne zmiznite! Odchádza. Nahneva-ne ale ticho, lebo jeho kroky na rozvŕzganých schodoch nepočuť. Tichošľap! Žofka a chlapci sa vracajú. Nič sa nepýtajú. Možno je to tak lepšie. Teraz sa bojím iba jedného. Aby ma vlast-né deti nezapreli. „A to je posledný pohľad Krista, keď vzozrel na svoj kríž” vraví mimo všet-ky súvislosti starší syn. Pokloní sa predo mnou a so Žofkou začnú tancovať okolo kuchynské-ho stola.