Husle

Predal som husle. S husľami som predal svojich rodičov. To bol začiatok deväťdesiatych rokov minulého storočia. Husle som dostal, keď som mal desať. Boli lakované, s dlhým hmatníkom a nádherne sa vynímali v puzdre vyloženom žltým plyšom.

A predal som ich. Nemali sme peniaze. Tak som predal tie moje husle. Poslednýkrát som na ne zahral, utrel z nich kolofóniový prach. Bolo mi do plaču. Prišiel ten človek, čo ich chcel kúpiť. Bol to pán a majiteľ. Pozrel na ne a povedal cenu. Vedel, že ich dostane. Chcel som mu o nich povedať, ale on zopakoval cenu. Ani sa ich nedotkol. Iba vtedy, keď ich balil do handry. Náhodne brnkol po hmatníku, husle mi poslednýkrát zazneli. Nehrával som na nich často a dobre, ale kúpili mi ich rodičia. Ako nástroj neboli výnimočné. Iba raz. Bolo to pred absolventským koncertom, cvičil som denne, mama povedala, že znejú akosi krajšie. V tých deväťdesiatych rokoch sme sa dostali do úzkych. Dcéra mala šesť rokov. Tak som ich predal. Kupec odnášal husle a my sme bežali do obchodu. Dôležité bolo, že sme mali peniaze.

O niekoľko týždňov som videl svoje husle. V krajskom meste v hudobninách. Ich pán a majiteľ sedel rozvalený na stoličke obložený nástrojmi, nad hlavou mu tikali metronómy, mal pásikovanú košeľu, červenú vestu, čierne kožené nohavice, špicaté topánky. Chcel som husle kúpiť. Povedal cenu a vedel, že ich nekúpim. Preklial som ho a odišiel. Možno som mal odložiť hrdosť, prekonať hanbu a kúpiť ich. Daroval by som ich dcére aj s príbehom. Nestalo sa tak, ale na kupca som uvalil kliatbu. Lebo on nebol hráč. Iba majiteľ.

Kliatba sa plnila. Ako prvé sa prestali ozývať metronómy. Vŕzgali v staccatovom rytme, kým nezastali. Na nástroje padal prach. Akoby sa zväčšovali a pohlcovali miesto okolo seba, zmenšovali ho. A pán a majiteľ sa zmenšoval, zošúveril ako jablko. Pásiky na košeli sa strácali, svetleli, červená vesta zružovela. Ľudia nechodili dnu do obchodu, neobchádzali a neohmatávali nástroje, nerozprávali o ladení a hlase, o zvuku a tóne, o materiáli, z ktorého je nástroj zhotovený. Ani nespomínali majstrov husliarov. Deti zastávali pred výkladom, ukazovali na ústnu harmoniku, ktorá sa vlhkom stáčala a pripomínala predhistorický hmyz. Obchod s hudobninami uprostred korza stmavel, spustol. Majiteľ a pán vyvesil do výkladu tabuľku, že obchod je na predaj. Nik nepotreboval priestor zaplnený mlčiacimi violami, klavírom, fagotmi, medenkou zašlými trúbkami, trombónmi a saxofónom, hluchými gitarami. Ten, ktorý všetky nástroje zaplatil, ich telo lacno kúpil, ale nekúpil si ich dušu. Nemal čo ponúknuť. Iba veci. Strunové, klávesové, dychové predmety. Vnútro jeho obchodu vyzeralo ako vnútro kombajnu, ktorý nažal obilie, vytriedil zrno od pliev, ale nevie zomlieť múku a nasýtiť hladných.

Po nevydarenom predaji postával pán a majiteľ pred obchodom a ponúkal okoloidúcim nástroje. Nik ich nechcel. Ľudia sa báli kliatby, nepotrebovali husle, fagoty, violy, trombón Nepotrebovali predmety. Nie je čas na opakovanie etúd, cvičení. Iba my, ktorých postavenie zneužil, ktorí sme prišli o svoje detstvo spolu s predanými nástrojmi, mimochodom dnes pre nás malými, krátkymi, sme chápali. Iba my sme mali právo ich kúpiť. Ale okoloidúci to nepochopili. Ľudia žili a žijú svojím životom. Pán a majiteľ sa obesil. Vyplnil výklad svojím telom. Visel namiesto kontrabasu, kýval sa a vydával tón. Malé Gé.

Možno som tie husle mal kúpiť. Vojsť do obchodu, povedať príbeh a on by určil cenu. Nemali dobrý zvuk, ale pochádzali z dobrej rodiny. Tak. Koncom deväťdesiatych rokov. Možno som mal ako prvý vstúpiť dnu, povedať cenu a čakať. Ktovie. Možno by žil, živil sa kúpou a predajom hudobných nástrojov a ja by som mal predmet, ktorý mi kúpili rodičia. Ktovie. Mám prázdne puzdro. Ako prázdna rakva. Ale nie som sám.

Vasa

Koncom marca ženy vymetajú dvory brezovou metlou, aby so smetím, kuríncami, zvyškami po zime odohnali z domu choroby a nešťastia. Ženy sú ešte mladé, povera stará, ale hrozivá. Nik nechce skúsiť, či je pravdivá. A Vasa je spokojný. Od februára znáša brezové prútie. Spletá, reže. Robí metly. Vydržia, lebo konárikom nechýba miazga. Sú obratné, raz–dva sa nepolámu. Na jarné vymetanie stačia.

Keď sa ozve Hučava, Vasa brúsi nože. Vasa lomozí v hustom poraste, preráža si cestu pomedzi rachitické vŕby, aby sa dostal k brezám uprostred veľkej plochy so zoschnutou vysokou trávou, ostrými krasovlasmi a rokonárenými bodliakmi. Kedysi to bolo rašelinisko. Voda zmizla, vyparila sa, ušla tajnými potôčikmi do Hučavy. Aj ľudia ju odviedli kanálmi. Z jazera je skrýša pre zver.

Tadiaľ prešiel Vasa k Hučave. Viazanice prútov ho síce tlačia, ale aj tešia. Mladé žienky nalejú pálenky, prihodia z posledných zoschnutých klobások, na dva prsty slaninky a ktorá dá aj desaťkorunáčku. Stojí Vasa pri rieke, počúva. Hučava hučí, spopod ľadu dudní. Vasa napľuje do rieky pošúcha ruky, strčí ich hlbšie do rukávov. Aj keď sa ľad láme, je ešte chladno. Začína primŕzať. Preto dobre padne napiť sa. Zo zadného vrecka prešívaných vojenských maskáčov vyberieš fľašu, odštopľuješ a napiješ sa. Hop! Telom prenikne teplo. Od žalúdka po hlavu. Hneď je telu veselšie. Aj tie otiepky sú ľahšie. Hop! Hop! Poskoč Vasa! Si statný chlap. Hop! Čertisko staré, škaredé sa preto nikdy neoženilo. Preto tu-tam dáku odrobinku od žienok odždibne. A teraz podskakuje po brehu Hučavy ako tatár s ryšavou kečkou, aby si aj tú odrobinku zaslúžil. Lebo na druhom brehu zbadal zopár liesok akurátnych na porisko do metly.

Opatrne zostúpi na ľadovú škrupinu. Šuchoce nohami po klzkom podklade, strihá očami. Teraz aj trochu ľutuje, že sa ulakomil na zopár palíc. Rieka nie je most ani cesta. Bublinky vyšpľachnú, cítiš ako pod nohami prúd vody bubnuje na obalček z ľadu. Nie pancier! Škrupina je to, Vasa! Voda priezračná vyviera priamo pod tebou, uteká ponad škáru, hravo sa rozplýva. A jazva na ľade sa zväčšuje. Skoč, starý cap, skoč! Prikrč sa a hup! Pravú nohu na šikmej kĺzačke, ľavú máčaš. Voda je nemilosrdná. Podmýva tak, ako o nej hovoria ľudia. Tichá voda...

Vasa visí na okraji brehu, prsty zatína do zamrznutej zeme. Nohy po členky v mokrine zúfalo mávajú, hľadajú niečo pevné. Brezové noše ťahajú dole. Uj! V hlave mu hučí, nevníma bolesť a chlad v prstoch, zakopáva nohami až breh opadáva spod neho a farbí vodu dohneda.

Je na zemi. Trasie sa. Hýbe sa. Fľaša odplávala, nôž sa utopil, iba bremeno nie. Mal by sa tešiť z holého života, z druhého brehu, ale Vasa sa neteší. Obklopuje ho strmhlavá skala. Popretkávaná ľadovými píšťalami, zamrznutými ľadopádmi. Nemá cestu späť. Iba jednu. Tú istú, ktorou prišiel. Nemá sily.

Hučava hučí, vysmieva sa. Skoč, Vasa! Hop! Vasa najprv pocupkáva, poskakuje, rukami trie telo, o chvíľu nevládze, schúli sa, obalí brezinou, zaspí. Sneží husto. Tak, že z Vasu je snehový kopec. Len z boku stúpa dych. Nespi človeče!

Nezmrznem. Z prútia si metlu urobím. Kľavým prstom chýba zručnosť, pošúcham ich a ohrejem. Zo zmrznutého tela kus tepla vydúchnem. Ide to. Ťažko, ale predsa. Prstami poobtŕham prúty. Do stredu vpichnem bazovú rúčku. Hrubá je, neopracovaná, hádam bude dobrá. Tátoš bez sedla. Z ucha prstom vyberiem ježibabiu masť, potriem ňou koníka a... Nehýbe sa, sprostá. Zle na nej sedím. Metliskom dopredu. Hijó!

Letí Vasa ponad rieku, sneží husto, no má baranicu. Fúka vietor, no má kožuch, dobre mu je, teplo. Iba na nohy oziaba. Popoženie svojho brezáka. Zosadne za dedinou a dupoce k domu. Tam ho žena čaká. Sneh z neho ometie, namoknuté bagane zobuje. Po tvári mu opakom ruky prejde, vlhkosť zotrie. Aký si mi premrznutý! Na stôl položí fľašku, naleje z nej. Spolu s ním vypije, až im z očí slzy vyhŕknu. Naleje druhý. Potom chlípu cesnakovú s chlebom. Vasa dávno takú nejedol. Chutí. Teplo ho zalieva, únava obaľuje. Žienka sa naň usmieva, plecom sa oň obtiera. Vasa môj, veď si ty ešte chlap. Hop! Pod perinu páperovú, mäkkú. Horúca je, schová nás. Čertica, striga! Zoblečená metlu chytí, po kuchyni s ňou medzi nohami tancuje. Mocné nohy ako valky vyhadzuje, prsia jej pod košeľou celembajú. Vasu zalieva pot, poď Vasa, rožtek z periny odkrýva. Hop! Tu zaduje vietor, perinu odveje, na konári roztrhne až z nej perie lieta. Fijú!

Na druhom brehu Hučavy snehový kopček. Pod ním zakliaty chlap. Vasa – metlár. Čím odženie ženské čary? Čím odmetú strigy zaklínadla od svojich dvier? Hádam kúpenskými. Kde je Vasa? Prečo jeho stopy nemieria od domu k domu? Ktosi ho videl odchádzať, prichádzať nik. Z komína sa nedymí. Bosorky sa radujú. Ej, bude to strídží rôček. Vasovi naveky amen dali. Len tá jedna nevyziabnutá, osamelá Dovica, čo perie po starosvetsky pára, kríža sa nebojí a naň nepľuje, tá si ho našla. Spod snehu odkliala, spod snehu vyhrabala, domov privliekla. Našla si šťastie.

Chodí Vasa okolo Hučavy, Dovica s ním. Pozerá na snaky, slovíčka popod nos mrmle. Dlaňou ich rozháňa, za seba seje. Vasovi pomáha metly robiť.

Štefan Šimko

(22.06.1956)

Žije v Hrabušiciach, venuje sa próze, dramatickej tvorbe a humoristickým žánrom.
Členom literárneho klubu je od roku 1981.

Ocenenia

Chalúpkovo Brezno a Gorazdov Prešov (viacnásobný laureát), Artur, Slovenské učené tovarištvo Trnava a Jurinova jeseň (laureát), Literárna súťaž Lit. fondu (1. miesto - adaptovaný rozhlasový text), Literárna súťaži Lit. fondu (2. miesto – pôvodná divadelná hra pre deti), Súťaž divadelných textov s dedinskou tematikou (Gajdošík, 2. miesto). Literárny fond - 2. cena v tvorivej súťaži na pôvodný divadelný text, ARTÚR 2021, 13. roč. súťaže pôvodných dramatických textov pre deti a mládež (O záchrane sveta a stratenej múdrosti  - 2. miesto).

Publikoval

Slovenský rozhlas, Učiteľské noviny, časopis RAK, Literárny týždenník, Knižná revue, literárny portál Knihy na dosah a zborníky Posúvanie (2007), PARNAS (2016) a Priúzko (2021).

Vydal

Koperdani (scenár divadelnej hry pre DS Hviezdoslav - 2009), Janko ½ Jenko, Kmotra smrť, 3 fontainovky, Šibnuté počítadlo... (scenáre naštudovaných hier detskými divadlami). Lilit (scenár pre Divadlo na opätkoch - 2019). Pasenie mamutov ( FAMA art, Spišská Nová Ves 2012)

Ukážky z tvorby pre rozhlas

Pisár3.5.2004; 9:00; Rádio Regina
Tulák3.5.2004; 9:00; Rádio Regina
Ježišov brat3.5.2004; 9:00; Rádio Regina
Panoptikum30.11.2005; 9:00; Rádio Regina
Lit. spektrum (Loď)25.3.2006; 15:00; Rádio Devín
Učiteľka, Hmla, Katarína Steinstern, Pekná15. 3. 2006, 9,00; Rádio Regina