Ježišov brat

   Som Ježišov brat. Volajú ma... Hej, ty! Pre otca a matku som bol vždy druhý. Vždy ten, ktorý musel to, čo Ježiš nechcel. Nie, to nie je zášť ani závisť, ani žiadna z tých ľudských vlastností, ktorou sa prejavujeme, keď nemôžeme mať to, čo majú iní. Som rovnako silný, pekný a múdry ako môj brat. Starší brat. O jeho splodení neviem nič. Teda... takmer nič. Z útržkov rozhovorov otca, matky a rabínov som si vytvoril vlastný obraz udalostí. Vraj nepoškvrnené počatie... Prepáčte mi ten ironický podtón. Nepatrí sa parafrázovať výroky svätých kníh a ešte svätejších mužov. To len židovstvo mojej krvi naplnené trpkosťou sústavného prenasledovania a ochrana vlastnej existencie - cynizmus a irónia - ma nútia k takým postojom.

   Apropó, Ježiš. Sledovali sme ho zopodiaľ tak, ako pozeráme na divadelné predstavenie a obdivujeme hercov, že sa dokážu pretvarovať a svoju rolu hrajú istý čas ešte po skončení predstavenia, O to viac sme prekvapení, ak sú to naši blízki. Ako vravieval otec: Krv mojej krvi. Mária a Jozef ma učili byť v tieni, byť skromným a hlavne mlčať. Stále sa báli o svoj mýtus. Pamätám, to som mal asi päť či šesť rokov, v hneve som mu hodil do tváre hrsť piesku. Už vtedy ma dráždil jeho modrooký pohľad, ktorým sa posmieval. Hovoril o dobre a posmieval sa mi. Šmaril som doň piesok z ulice, dodnes by mal v pravom oku bodku, púšť, ktorú som mu zasial cez beľmo do hlavy, keby... A ešte si pamätám, že v tom istom roku mal prvé videnie. Vďaka mne. Nakvapkal som mu do vody šťavu z bylín, ktoré užívala matka proti boleniu hlavy. Blúznil, vykrikoval nezmysly. Matka okolo neho pobiehala, prikladala obklady, zazerala na mňa a otec, keď ma zbil, bezradne postával, trhal si pajesy a nariekal, akoby mu skrachoval podnik. „Vaj, vaj, čo si to za človeka!” Ježiš mal trinásť.

   Kým som zbieral ťavie lajná, brúsil otcovi nástroje, on sedel v dome a kreslil do piesku, vymýšľal príbehy. Hej, to vedel. Rozplakať starú Ester, ženu priekupníka a zmenárnika Barabáša. Jeho príbehy sa prelievali a menili ako poslucháči. Tú istú zlátaninu raz vravel veselo, potom smutne a nakoniec z nej pre vlastné potešenie urobil paródiu na žalm. Strýko Ezach mu občas hovoril, že skončí zle. Strýko zomrel a ostatní radšej na jeho proroctvo zabudli.

   O štyri roky neskôr sa otec rozhodol, že ho dá do učenia k Soferovi do Jeruzalema. Pochopiteľné, ak je plný dom detí a najstarší sa nepriberá k žiadnej robote iba zdokonaľuje sentimentálne príbehy pre staré dámy a mladé husičky. Ja som bol vtedy v Getsamane u otcovho bratranca Jeruleia, blízkeho príbuzného aškenáziovca Chofreina, ktorý podporoval rímskeho miestodržiteľa. Dva roky neskôr som už čo - to vedel o dlžobných úpisoch, ako pritlačiť dlžníka i vypáčiť z Rimana informácie o cenách tovarov v jeho svätom hlavnom meste. Naučil som sa latinsky, grécky. S fenickými kupcami som sa tiež dohovoril. A Ježiš? Mal dvadsaťjeden, stále čmáral v piesku privádzajúc do šialenstva Sofera, ktorému otec dlžil za výučbu viac ako sto sesterciov. Otec mal dlh a Sofer bol saducej. Preto Ježiša s radosťou a nevyplatenou pohľadávkou postúpil Chaalimovi, hlavnému skladníkovi Herodesa Antipasa. Tam sme sa stretli vo chvíli, keď Chaalim častoval môjho bračeka hodnotením, citujem: „Si horší ako Mojžišov exodus!” Vtedy sa mi zdalo, že sme si k sebe našli cestu. Počas nocí mi rozprával, na čo myslí, čo ho trápi. Bol plný protikladov, zmätený z náboženstiev nášho popleteného sveta. Odmietal všetky, lebo sa mu zdali úzke. Raz ráno, keď mi mal pomáhať s prípravou tovarov pre akési mesto na druhej strane mora, zmizol. Chýbal mi, lebo Ježiš mal vyberaný, jemný vkus. V to ráno ho nebolo, ani v nasledujúce. Nuž som odrábal otcov dlh, splácal sestercius za sesterciom, kým môj starší brat blúdil po Galilei a zhromažďoval okolo seba zástupy tulákov, žobrákov, stratených existencií. V deň svojich dvadsiatich piatich narodenín som sa osamostatnil a stal majiteľom práčovne pre dvor Herodesa Antipasa. Otvorila sa mi cesta do veľkého sveta financií a podnikania. Nasledoval obchod s kobercami, požičovňa oslov, kancelária na ponúkanie služieb pre cestujúcich z iných krajín. Byť druhým je boj. Byť prvým... Rodičia ešte vždy boli hrdí na prvorodeného. Keď som párkrát musel splatiť dlhy, s ktorými za mnou chodili Ježišovi veritelia, pochopil som povestné: Z Nazaretu v Galilei nemôže prísť nič dobré.

   Potom som odišiel za obchodmi do Hispánie, Británie a cez Galíciu som sa vrátil späť. To už bol môj braček slávny. Bol pokrstený, jeho krstný otec stratil hlavu a mnohí ho pokladali za mesiáša. Stretli sme sa uprostred púšte. Ja s karavánou a on bosý, zaprášený, s neprítomným pohľadom. Odmietol vodu, figy, oblečenie. Iba sa dotkol môjho čela, púšť v oku mu zožltla, zanechal mi vinič, ktorého vetvičky tvorili znak kríža. Vtedy som to pripisoval únave, dnes viem, že slová: „Celý svet bude podo mnou kľačať.” boli myslené úprimne a smrteľne vážne. V čase paschy, ktorú som trávil príjemným oddychom pri mori ovievaný vánkom, mi priniesol sluha správu, že ho najvyššia rada odsúdila za agitáciu proti Rímu. Bola to likvidácia jedinca, ktorý sa vzoprel systému. Navštívil som Herodesa Antipasa i Pontia Piláta, aby sme v rámci dobrých obchodných stykov a priateľských zvyklostí vyriešili túto trápnu škvrnu na čistote rúcha našej rodiny. Ibaže... Ježiš odmietol odvolať svoje učenie. Nepochopil, že pri dobrom obchode chcú zarobiť obe strany. Zanechal som ho osudu a šiel tíšiť bolesť matky, otca a súrodencov. Odviezol som ich z Judey do prosperujúceho fenického Helopolisu. Tam sa mi podarilo zhromaždiť všetky písomné i ústne výpovede, svedectvá jeho verných. Apoštoli - podivná skupina ľudí. Ale nie o nich som chcel... Mojím úmyslom bolo vydať knihy, ktoré by zachovali Ježišove myšlienky... a, pravda, priniesli i zisk. Cítil som to ako povinnosť i ako kus piety. Stálo to veľa peňazí, ale tých som mal dosť, aby som si mohol dovoliť podporovať akúkoľvek ideu.

   Jeho bývalí žiaci vraveli, že sa naň podobám. Tak som sa rozhodol a prebudil v sebe svojho brata. Keď budem silný, vrátim sa k rodine.

   Len jedného sa bojím, že nikdy neuvidím svet jeho očami.