Tulák

   Stal som sa tulákom. Teraz môžem ísť od chrámu k chrámu a hľadať svojho boha. Lebo moja viera je v hľadaní a putovaní. Kňazi, s ktorými som hovoril, mi tvrdia, že som neveriaci, že nepatrím nikam, že mnou hľadaný boh neexistuje. Ale ja sa nevzdávam, lebo to sú ľudské reči a idem od kostola ku kostolu. Otváram dvere, všetky sú mohutné, ťažké a masívne. Akoby chceli zabrániť slabému vstúpiť dnu. Aj kľučka je vysoko, takže malí ľudia potrebujú sprievodcu, otvárača, človeka vysokého. Akoby do tých stánkov mohli vstupovať len telesne vysokí a silní. Tí nízki a slabí majú mať pocit závislosti a podradenosti? V jednom z tých svätých domov, vonku pršalo, som rozjímal a myslel na bytosti, ktoré na objednávku vytvorili také nezmyselné dvere. „V chrámoch by malo byť otvorené pre všetkých,” tvrdil som duchovnej osobe, kým na mňa nepoštvala psov. Vraj, tulák môže mať na mysli len nečestné a spochybňujúce veci. Vraj, chrámy sa odjakživa zatvárali, zamykali. Nechcel pochopiť sluha Pánov, že oni sú predobrazom svätého Petra, muža so zväzkom kľúčov, ktorý rozhoduje. Lebo Najvyšší sa takými podradnými záležitosťami nezaoberá. Ale by sa mal, lebo nikdy nevie, koho Peter vpustí. Veď Peter nie je vševediaci a vševidiaci. Aj som vravel: „Vaše myslenie je ako váš chrám zamknuté a kľúče ma niekto iný.” Tulák môže hovoriť. Kto ho počúva? Leda vtáky. Tie si na mňa počas cesty zvykli. Jeden ma chcel spoznať bližšie, nuž sa mi usadil na klobúku. Taký prefíkanec. Aspoň som sa necítil osamotený. Rozprávame sa. Odpovedá po svojom. Dakedy sa zdvihne, zakrúži okolo hlavy, zobne hmyz a opäť sa usadí. Možno aj my sme takí k bohu. Vezieme sa, vezieme na hlave matičky - zeme, občas vzlietneme, zobneme z jeho prozreteľnosti a poďme na klobúk! Aj som to povedal čvirikovi, ale ten akoby napaprčený odletel. Ktovie prečo? Ale taký je život.
   Povedal som, prečo putujem? Bol som opustený pracujúci občan. Nie nešťastný ani nie nespokojný. Iba zviazaný zväzkami dohôd, konvencií, tradícií. Rozstrihol som ich, aby som zostal sám sebou. Zbavil som sa komplikovaných vzťahov, banálnej fraškovitej filozofie. A odišiel od všetkého: kníh, postavenia, majetku, aby som hľadal. Ale to už viete.
   Z čoho žijem? Sú ľudia, ktorí potrebujú aj dnes pomoc a slovo. Odvďačia sa. Jedlom, oblečením, peniazmi... Dakto aj výsmechom. Ako kto cíti. Niekedy sa ich pýtam, či sa neboja niečoho, čo je nad nimi a čaká na poslednú neľudskosť. Keď tak putujem, rozmýšľam aj nad tým, ako rozprávame. Aké sú naše slová v skutočnosti. Mlčanie je spravodlivejšie. To vravím preto, že som pred tým, než som sa stal tulákom, musel veľa rozprávať. Vysvetľovať a presviedčať o niečom, čomu som prestal veriť. Slová, slová, slová.
   Prestal som rozprávať a mlčím. Dorozumievam sa lístkami, na ktoré píšem alebo kreslím. V prostredí domáceho jazyka ma to vyrušovalo, po prekročení hraníc sa kresby stali ohnivkami reťaze.
   Túlanie má svoj spoločenský status. Ľudia závidia. Aj oni chcú byť slobodní, len nevedia, ako začať. Mohol by som im všeličo povedať, vysvetliť, ale... načo? Asi by mi neverili. Ako to nakresliť?
   Iste. Aj prší, aj je vlhko, sucho, prach, vietor, všeličo možné. Keď chcem, schovám sa. Ale viac sa učím žiť v nepohode. Je to lepšie a ľahšie ako trpieť ľudskú pľušť. V horúčave sa vyzlečiem. Hoci donaha. V búrke vleziem do stohu. Ale čo s človekom, ktorý je každú chvíľu iné počasie? Naučil som sa usmievať ako istý filozof. Mlčím a smejem sa. Zaraďujú ma k bláznom. Len preto, že nič iné nepoznajú. Viem o tom svoje. Neviem, dokedy sa budem túlať.
   Túlať sa... to pomenúva bezcieľne blúdiť, ale ja mám cieľ. Bez mapy idem od kopca ku kopcu. Cesty a doliny... očami zaznamenávam krajinu, premeny. Počúvam, hľadím, uvažujem. Nad cieľom, ktorý som dosiahol a od ktorého si vytyčujem ďalší. Plávam dňami, pohybujem sa časom bez hodín.
   Dlhšie som zostal len pri mori. Tam, v prístave bola robota. Dal som si do poriadku výzor, oblečenie, vymenil cestovný batoh, doplnil chýbajúce veci. Vo chvíli, keď ma opantal pocit, že ma prístav, more, polihovanie na pláži začína zväzovať, šiel som. Chcem záväzky. Rodinu a lásku. Ako slobodu. Ako dobrovoľné väzenie. No nechcem trestať vzájomnou pustatinou vzťahu. Stretnutie muža a ženy má byť ako zemské jadro. Večne žeravé.
   Napokon, čo je čas? Rýchlosť dáva čas, ale berie pozornosť. Ponáhľaš sa, ponáhľaš a nevidíš veci, ktoré by si mal stretnúť. Mohli by byť križovatkami. A ty? Uháňaš, nezbadal si, že život odchádza. Zastavíš sa, sadneš a... nevládzeš vstať. Odrazu vidíš, čo si mal postrehnúť skôr. Chceš to urobiť, ale času je málo, oči nevidia, uši nepočujú, myseľ je detinská. Si smiešny starec tváriaci sa mlado. Viem o tom svoje.
   Kráčam ako dieťa vychutnávajúce sladkosť. Vykročeniu ľavou vravím Simeon, pravou Ezra. Tie mená mi utkveli v pamäti, nuž ich používam. Niekedy sa hádam so Simeonom, nadávam Ezrovi. Za odmenu ich ponorím do vody, medzi prsty poukladám kamienky. Ako dvojčatám, keď sa chcú hrať. Stáva sa aj to, že niekoľko dní zostanem na jednom mieste. Nasávam vôňu, zapamätávam si obrazy. Poľné cesty vedúce do neba, osadu v údolí, kameň na rázcestí, lúku uprostred lesa. Čakám na dážď pri rybníku, vietor uprostred obilia. Raz všetko namaľujem, napíšem, spojím do jedného celku, do jedného života, existencie bez rozdielu jazyka či hraníc. S jediným nebom.
   Vchádzam do osady, mesta .Ľudia ma očakávajú, dotýkajú sa prachu, ktorý im prinášam. Moje telo, môj odev je ľudský, no prach, ten znamená cudzí kraj. Diaľku. Dotýkajú sa jej, džavocú, usmievam, dotýkam sa ich, usmievajú sa, podávajú jedlo. Sadnem, jem. Niečo vravia, rozumiem, mlčím. Pokazil by som im radosť z novosti. Len... kňazi ma nemajú radi. Z diaľky kývnu prstom a rozoženú svoje stádočko. Chvíľu som obstúpený deťmi, no aj tie pred zdvihnutou pravicou utečú. Škoda.
   Tak... posedel som, oddýchol, povedal až príliš veľa. Najmenej na desaťročie mlčania. Idete so mnou...? Dobre. Ako Simeon s Ezrom. Môžeme začať ináč. Budeme spievať vlastné piesne. Ideme?

Štefan Šimko

(22.06.1956)

Žije v Hrabušiciach, venuje sa próze, dramatickej tvorbe a humoristickým žánrom.
Členom literárneho klubu je od roku 1981.

Ocenenia

Chalúpkovo Brezno a Gorazdov Prešov (viacnásobný laureát), Artur, Slovenské učené tovarištvo Trnava a Jurinova jeseň (laureát), Literárna súťaž Lit. fondu (1. miesto - adaptovaný rozhlasový text), Literárna súťaži Lit. fondu (2. miesto – pôvodná divadelná hra pre deti), Súťaž divadelných textov s dedinskou tematikou (Gajdošík, 2. miesto). Literárny fond - 2. cena v tvorivej súťaži na pôvodný divadelný text, ARTÚR 2021, 13. roč. súťaže pôvodných dramatických textov pre deti a mládež (O záchrane sveta a stratenej múdrosti  - 2. miesto).

Publikoval

Slovenský rozhlas, Učiteľské noviny, časopis RAK, Literárny týždenník, Knižná revue, literárny portál Knihy na dosah a zborníky Posúvanie (2007), PARNAS (2016) a Priúzko (2021).

Vydal

Koperdani (scenár divadelnej hry pre DS Hviezdoslav - 2009), Janko ½ Jenko, Kmotra smrť, 3 fontainovky, Šibnuté počítadlo... (scenáre naštudovaných hier detskými divadlami). Lilit (scenár pre Divadlo na opätkoch - 2019). Pasenie mamutov ( FAMA art, Spišská Nová Ves 2012)

Ukážky z tvorby pre rozhlas

Pisár3.5.2004; 9:00; Rádio Regina
Tulák3.5.2004; 9:00; Rádio Regina
Ježišov brat3.5.2004; 9:00; Rádio Regina
Panoptikum30.11.2005; 9:00; Rádio Regina
Lit. spektrum (Loď)25.3.2006; 15:00; Rádio Devín
Učiteľka, Hmla, Katarína Steinstern, Pekná15. 3. 2006, 9,00; Rádio Regina