Maroko si vypočul v kostole kázeň o Jonášovi, ktorý je v poradí piaty z dvanástich prorokov. Aj to, že žiadne jeho výroky sa nezachovali, lebo ich nikto nedokázal zapísať v takom poradí, aby dávali zmysel. Príbeh hovorí, že Jahve poslal Jonáša do Ninive, aby obyvateľom mesta pohrozil, aby sa polepšili. Jonáš odoprel poslušnosť a loďou utekal do Taršišu. Využívajúc pohodlie cesty vyprovokoval Jahveho, aby rozpútal na mori búrku. Námorníci zistili, čo je Jonáš za típka, tak ho šmarili cez palubu. Búrka sa utíšila a v tom čase Jonáša zhltla veľká ryba. Kňaz v rámci kázne poznamenal, že ide o židovský partikularizmus reprezentovaný Jonášom. Je dosť pravdepodobné, že práve preto ho ryba vyvrhla. V kázni sa kňaz vyhol detailnému opisu rybieho vnútra a pokračoval tým, že Jahve Jonášovi odpustil a opäť ho poslal do... mohol sa rozčuľovať, zúriť, obviňovať, vymýšľať výhovorky. Inej cesty nebolo. Len smer Ninive. Ninive je mesto, v ktorom je hriešny každý občan od kráľa až po posledného žobráka. Jonášovi bolo jasné, čo sa od neho očakáva. Aj preto povedal Jahvemu: „Vedel som, že si láskavý a milosrdný. Zľutuj sa, prípadne aj zmiluj nado mnou. Právom sa hneváš. Vykonaj tak aj s Ninivčanmi, ktorí nevedia rozlišovať medzi pravicou a ľavicou.“ Tým kňaz zakončil kázeň, čo vo veriacich zanechalo priestor na zamyslenie a z chrámu vychádzali bez slova. Po príchode domov si Jahveho výrok zapísali. Výsledkom bolo, že Ninive zaniklo a zostalo iba spomienkou.

     Maroko si po príchode z kostola postavil vodu na kávu, sadol k stolu a zapísal všetko, čo počul. Pritom sa zahľadel aj na obraz visiaci nad dverami. Bola to kópia Poslednej večere od Leonarda. Menej vydarená tlač, dosť sfušovaná. Rozmazané farby sa rozpili a apoštoli stratili duchovný výraz. Akoby sa škľabili, rúhačsky komentovali svoje poslanie. Judáš odrazu zapadol do kolektívu. Prestal byť výnimočný. „Tak sa to robí! Všetci sme si rovní a rovnakí!“ zhodnotil Maroko. Zazdalo sa mu, že sa Judáš pomrvil a jeden z apoštolov po Kristovej ľavici mu urobil miesto na sedenie. Pískanie kanvice upozornilo, že voda je pripravená zaliať kávu. No Maroko spal. Akoby počul rytmické pokrikovanie námorníkov vyťahujúcich plachtu. Do tváre mu špliechali vlny, vietor dul. Zdalo sa mu, že počuje píšťalku a hlas kapitána: „Hoďme ho cez palubu! Je hriešny! Nezaslúži si doplaviť sa!“ Maroko nestihol na svoju obranu povedať ani slovo. Iba sa prebudiť. Kávovar zúrivo pískal, dno kanvice začalo zapáchať ako zhorená guma. Strhol sa, skočil, vytrhol šnúru kávovaru zo zástrčky. Zaiskrilo sa. Nebude čakať rybu, ktorá ho prehltne a on naplní poslanie tým, že sa utopí. Alebo... má očakávať pomoc zvonku? Svet mlčal. Kuchyňou plávala vodná para a smrad spálených kontaktov. Zahmlené sklo a dym zakryli poludňajšie lúče. Naozaj nie je jednoduché rozlíšiť rozdiel medzi ľavicou a pravicou. Dnes si neosladí kávu, ani nezohreje obed. Celé poobedie bude vetrať byt a opravovať kanvicu, ktorú nakoniec vyhodí.