Úplatok

Dvere do nemocničnej izby boli otvorené. Pani Konôpková ležala pri okne a jej ubolený pohľad nasvedčoval, že ani druhý deň po operácii sa necíti najlepšie.

„Čau mami, ako? Pozri, čosi som ti priniesla." Alena zamávala krížovkami a náhlila sa cestou vydláždenou štyrmi chorobopismi k oknu.

Prikrývka, ktorá ešte pred chvíľou vyzerala, akoby ju práve prešli mangľom, sa jemne zvlnila. Ustonaná pani Konôpková, mumifikovaná bolesťou, sa razom mechrila na posteli.

„Vyhrala som?" odzdravila dcéru, ktorá bola taká zaujatá natlačením kila pomarančov a marhuľových kompótov do šuplíka, že si jej otázku ani nevšimla.

„Tak, kto vyhral? Povieš mi to konečne?" Čelo pani Konôpkovej sa opäť zvrásnilo, dokým jej dcéra nepodala krížovky.

Naslinila ukazovák, nalistovala stranu štrnásť a napäto prechádzala prstom po papieri, dokým nenatrafila na inkriminované okienko.

„No pozri," nahla sa k dcére, ktorej sa podarilo natlačiť do skrinky aj poslednú sedemdecku. „Zase tá Mária Čížiková! Za tento polrok je to už trikrát. To je dokopy šesťsto korún! Vieš si to predstaviť? Panička z Bratislavy... Jej muž určite robí v tej redakcii, čo si mýli japonskú lovkyňu perál na tri s pracím práškom! Tá protekcia, úplatky, to ti je dnes všade!"

„Mami, nerozčuľuj sa. Zase dostaneš tie obličkové kamene."

Pani Konôpková hodila krížovky s opovrhnutím na stôl a ešte zopár minút spriadala konšpiračnú teóriu, podľa ktorej za všetko mohol výhradne vplyvný, úlisný, skorumpovaný manžel pani Čížikovej, povolaním redaktor, muž bez chrbtovej kosti, a jeho vypočítavá, chamtivá manželka pani Mária z Bratislavy.

Medzitým zistila Alena od maminých spolupacientok či aj ony boli vyberať kamene, ponúkla ich čerešňovou bublaninou a ponalievala im čaj.

Keď emócie pani Konôpkovej spolu s ruským čajom vychladli, prešla na inú tému.

„A priniesla si niečo pánovi primárovi?"

„Hej mami. Vidíš, skoro by so na to zabudla."

Alena si poklepkala prstom po čele a vytiahla z tašky bonboniéru zabalenú v celofáne, previazanú fialovou kvetinárskou stuhou. Pani Konôpková ju okamžite spoznala.

„Nedali sme ten dezert susedke Olejníkovej?"

„Dali, boli smejú pozrieť, keď si zlomila nohu, pamätáš?"

„No hej."

„A potom sme išli na Blažkovej sedemdesiatku. Bola tam aj ona, tak jej ho musela dať. A keď sa Blažková dozvedela, že si v nemocnici, prišla aj s dezertom. Pozdravuje ťa."

Pani Konôpková pozrela neveriacky na dcéru.

„A ty chceš dať ten dezert pánu primárovi?"

„No a?"

„Veď už keď sme ho kupovali bol v akcii."

„Mami, tichšie," zahriakla ju dcéra a skontrolovala vedľajšie postele.

Spolupacientky sa na chvíľu stiahli do svojich pancierov, no hneď ako sa Alena otočila, natiahli krky znova a veľavýznamne na seba poklipkávali.

Pani Konôpková sa zhlboka nadýchla. Nenápadne dvihla obočie smerom k pani Margite a Sidónii, ktorým, rovnako ako jej, len vďaka pánovi primárovi odpadol kameň z obličiek.

„Všetci mu dávajú do obálky. Však on si to aj zaslúži. Taký dobrý chlap je to. Aj zoperovať vie, aj sa pýta Či ťa niečo nebolí."

Alena rezignovane mávla rukou, zbalila dezert, pobozkala mamu a sľúbila, že pred prepustením jej čosi donesie.

Jarčeky na čele pani Konôpkovej sa silou vôle i viery opäť vyhladili do úhľadnej, neporušenej hriadky. Po dcérinom odchode sa jej myseľ sústredila len na jedno: Ako vyštvať z redakcie Krížovkára Čížikovej manžela.

Keď Alena vstupovala do dverí nemocničnej izby, videla mamu sedieť na posteli oblečenú a zbalenú. Pani Sidónia a Margita tam už neboli. Prešla teda okolo neznámych chorobopisov, objala mamu a vzala jej tašku.

„Tak čo, ideme?"

Pani Konôpková sa však ani nepohla, dokým jej Alena nepodala obálku. Skontrolovala, či ju dcéra neoblafla a prepočítala obsah.

„Tisíc korún?"

Neverila tomu, čo vidí.

„Musí to stačiť. Nie sme nijakí milionári," nedala sa Alena. Neobmäkčilo ju ani to, že pani Margita dala po stovke sestričkám, primárovi tritisíc korún a Sidónia mu okrem dvoch tisícok priniesla aj fľašu koňaku.

Pani Konôpková ľutovala, že si nenechala aspoň bonboniéru. Neostávalo jej nič iné ako vziať tisícku a pobrať sa za primárom. Zastavila ho akurát na chodbe.

„Pán primár, rada by som sa vám poďakovala." Sklopila oči a vybrala z vrecka obálku. V tom z ošetrovne vybehla hlavná sestra a prešla okolo nich. Primár si od rozhorčenia spomenul na Hippokratovu prísahu a zatiaľ čo spytoval pani Konôpkovej svedomie, vložila mu popri obdive jeho skromnosti obálku do vrecka. V sesterskej izbe zašumelo.

„Pani Konôpková, okamžite to vyberte!"

Primár sa na pacientku pozrel tak príkro, že bojazlivo strčila ruku do plášťa a vzala si z neho obálku späť. Hlas sa jej pri rozlúčke roztriasol, stlmil, posledné slabiky prehltlo ticho.

Alena čakala mamu vo vestibule. Keď konečne prišla, zdala sa jej akási nesvoja. Na to, či sa niečo stalo, neodpovedala. Keď prišli domov, uvarili si čaj a pani Konôpková sa rozhovorila.

Po chvíli bolo v kuchyni dusno na nevydržanie.

Alena sa usilovala kontrolovať, no musela vstať a prejsť ku oknu, pričom si neodpustila poznámku.

„Vidíš, čo som ti hovorila? Bože, mami, tak ho uraziť. Mohlo ti dôjsť, že ťa tie dve predtým len naťahovali. Dôchodkyne a tisícky. Ten koňak by som tiež chcela vidieť."

Po tom, čo sa Alena vyzúrila, obrátila sa na mamu.

„A tie peniaze, máš?"

Pani Konôpková sklopila hlavu. Musela pripustiť, že jej dcéra mala tentoraz pravdu. Zahanbená vytiahla z vrecka obálku. Zdala sa jej akási belšia. Keď ju otvorila, zbadala novú, ešte neobchytanú päťtisíckorunáčku.