Návšteva

Vyberám misu so zlatým okrajom. Príležitostnú misu so zlatým okrajom, z ktorej jedávame len vtedy, keď k nám príde nejaká návšteva, a pritom sa tvárime, že z takej misy jedávame ráno, na obed, večer. 

Vymieňam gumený obrus za hosťovský a namiesto príborov s drevenou rúčkou podávam na látku mamino pozlátené dedičstvo.

Pozýva nás za stôl. Usmieva sa tak široko, že by jej z kútika do kútika mohli naťahať šnúry na bielizeň, ktoré od otca dranká rok a pol. Položí na stôl misu so slepačou polievkou, stojí. Neuroticky na mňa zažmurká. 

Keď k nám niekto príde, modlíme sa. Ak nás príde pozrieť ,,zatratený ateista“, pridávame k otčenášu aj zdravas a sláva. Ak je rozvedený, vyrobíme si sviatok svätej rodiny. A ak k nám zavíta môj ujo, pridáva mama k sviatku a sláve aj prosbu za obrátenie. 

Sami od seba to nerobievame. Sami od mamy to robievame dvakrát do roka. Na Štedrý deň a Veľkonočnú nedeľu. Mama je príliš bohabojná. Bohabojí sa, že ak si počas týchto dní ako rodina neodchválime svätých a nepoškvrnených, nikto ju nespasí a ona sa len kvôli nám nedostane do neba. Zbožne zopína ruky, dôrazne artikuluje, pričom bleskovo rozmýšľa, čo bude nasledovať.

Otčenáš, zdravasmária, orodujte už za nás, skôr než nám vychladne polievka a mama vysloví všetky slová jeden dych.

Sadáme za stôl. Musím čakať až si načerpá návšteva. Potom musím čakať, až si naberie môj otec. A napokon musím čakať, až môj brat vyloví z misy všetku kuracinu. Nakoniec mama ukáže na zvyšnú polievku. My dve nepotrebujeme byť silné. Nevieme hrýzť iba chlípať. 

Pokým jeme, kladie mama svojmu bratovi otázky. Pýta sa len na to, čo o ňom vie, aby sa opäť dozvedela, že robí v tej istej firme, je znova bez frajerky a ešte stále nemá dostatok peňazí, aby si zrekonštruoval polorozpadnutý byt.

Medzitým demonštruje našu súdržnosť, tlačí nás s bratom k sebe až si pripadám ako zväzok cibule z hypermarketu, otlačený tesnou gumičkou, a donekonečna opakuje ,,smutné“. Potom ujovi vykresľuje bratovu a moju budúcnosť vo farbách roztápajúceho sa jahodového dezertu. Zatína do živého, slová z nej nekontrolovateľne vyskakujú ako triesky. Srší dojmom prigumičkovanej spolupatričnosti. 

 

Vymení gumený obrus za hosťovský, prestrie, podáva na stôl moje pozlátené dedičstvo. Pozývam k mise so slepačou polievkou. Najprv hosť, potom silní, napokon my. 

Neuroticky na mňa zažmurká.

Vstávam.

Jedným dychom prednášam modlitbu za mamu.

 

Vlastné teritórium

Najradšej by som sa dnes na prácu úplne vykašľala.

Napriek tomu sa prinútim nastúpiť do meškajúceho autobusu. Chvíľu mi trvá, kým sa v ňom ako tak skoncentrujem. Ľudia sa ešte stále pchajú dnu a zatlačia ma až ku oknám. Nejaká pani pri dverách kričí, aby sa v strede trochu potlačili. Dav sa na to neochotne posunie. Napokon sa predsa len pohneme. 

Vedľa si nejaké decko pchá do úst kúsky molitanu, ktoré práve vydlubalo zo svojej sedačky. To, čo nezje, vypľuje. Jeho mama sa ďalej nezúčastnene baví s mobilom o nových talianských čižmách od Fiorangella. Až keď malého niekoľkokrát napne, nervózne skladá, zvyšuje hlas a robí po autobuse väčší bordel ako predtým on. Takmer všetci sa pritom veľmi sústredene dívajú na čosi za oknami. 

Potrebujem sa odtiaľ dostať, no nemôžem sa pohnúť z miesta. Nedá sa prebiť žiadnym smerom. Ľudia sú ako nepriepustná membrána. Budem tu musieť ešte chvíľu vydržať. Zatiaľ si aspoň v hlave kreslím pomyselné cestičky.  

Decko sa na matkin krik rozplače. Aby ho upokojila, strčí mu do ruky hrajúci telefón. „A šeci ruky hore!“ kývame hlavami v rytme hip-hopu, zatiaľ čo anjelik všetky slová pozorne opakuje a nadáva nám do vyjebancov. Mladí v zadnej päťke sú vo svojom živle. Staršia pani sa pohoršuje. Napokon vezme pod jedno krídlo manžela, pod druhé strčí Obuv Partizánske a vystúpi skôr.

Aj ja sa usilujem presunúť aspoň o milimeter, no nikto okolo mňa sa ani len nepohne. Masa sa drží pokope. Nepokúša sa zmeniť svoj tvar ani polohu. Pripomenie mi predčasne stvrdnutý sadrový odliatok, ktorému som na hodine výtvarnej nikdy nestihla dať želanú podobu.

Na zastávke stojíme o čosi dlhšie. Šofér vychádza z kabínky a spúšťa plošinu pre invalida. Niektorí šomrú, že im nevystačí časový lístok. Iní, že už aj bez vozíka je dnu tlačenka. Dvere sa napokon predsa len zabuchnú a odignorujú deda, ktorý nestihol dobehnúť. 

Matka si potrebuje znova zavolať. Malý neprotestuje. Talianka káže svojmu macíkovi kúpiť ešte polku chleba, keď sa bude vracať domov z práce. Akosi na to pri prechádzke obchodnými reťazcami zabudla. Nezabudne sa mu však pochváliť s čižmami od Fiorangella. Vôňa novej kože sa tak mieša s pachom navlhnutých kabátov a starších tiel. Sem-tam ich prerazí nejaký výraznejší parfum.

Napokon sa mi predsa len podarí dostať sa od okien aspoň o kúsok. Ani tu však nie je ľudí menej a dav sa takmer nehýbe.

Školské tašky ďalej narážajú cestujúcim do brucha a do chrbtov. Niekto vzadu zanadáva, že prístroj na lístky opäť nefunguje. Dve amazonky sa potom neochvejne prebíjajú dopredu. Zrazia pritom kabelkami zopár flisových dámskych klobúkov. Zabrzdí ich až dvojica školákov opretá o zábradlie, ktorá si ženy ani nevšimne. Ďalej sa veselo mazná. Ostatní s ňou zdieľame jej intimitu.

Situácia sa mierne upokojí pri zastávke nemocnice. Väčšina starších ľudí vystúpi. Využijem príležitosť a pretlačím sa k dverám. Priložím kartu k prístroju. Zapípa a ozve sa z neho nezúčastnený ženský hlas: „Cestovná kontrola“.

Lenka Šafranová

(16.04.1986)

Žije v Košiciach, je študentkou na FFPU v Prešove, odbor slovenský jazyk a literatúra. Píše poéziu a prózu. Členkou klubu je od roku 2009.

Ocenenia

Laureátka Akademického Prešova (2007, 2008, 2009, 2010), súťaže Literární květen 2008Litera 2009Poetická Ľubovňa (2008, 2009, 2011)Literárne šurany 2009 a Rekreatúra 2010Literárna Senica 2009 - Čestné uznanie.

Publikovala

Recenzie v časopisoch Rak a Romboid poéziu v literárnom portáli Knihy na dosah a v zborníku klubu Priúzko (2021).

Vydala

post partum (Zošity súčasnej poézie - Vertigo 2018)