Ina

Závidela som jej plavé vlasy, znamienko nad kútikom hornej pery, otca cudzinca, bezchybnú anglickú výslovnosť, perlový náhrdelník od mamy, ktorý si jej dovolila na otvorenie školského roka požičať.

Na rozdiel odo mňa sa nemusela s nikým o nič deliť a nedostávala na desiatu kysnutý makový koláč, po ktorom ostávali zrniečka medzi zubami.

Nikdy nemala vyštípaný chrbát od trepača na koberce a neostrihali ju ani vtedy, keď sme mali v triede všetci vši.

Mama jej kupovala ľahké mušelínové šaty s nariasenými rukávmi a výstrihom. Jediná v triede mohla nosiť oblečenie z dámskeho butiku, zatiaľ čo my ostatné sme si museli i naďalej vystačiť s lacnými tričkami škrtiacimi pri krku.

Avšak raz, keď sa ku mne otočila, ostala jemná látka zadrapená do drevenej opierky. Dívala som sa, ako jej z pod šiat vytŕča kus bielej prúžkovanej bavlny.

Stála tu v obnosených handrách so zababraným deckom na rukách.

- Nemohla by si mi požičať? Do mesiaca vrátim.

Pohodila nabok hlavou. Do čela jej neustále padalo zopár mastných prameňov.

- Vrátim, sľubujem.

- Neveríš? Prisahám! Desať minút vydržím.

Zavesila som sa nohami dolu hlavou o rebrík. Cítila som, ako mi sukňa padá smerom ku prsiam. Výhľad zakryl tmavomodrý lem. Počula som jej smiech.

- Pssst, poď...

Ďalšie kroky, chlapčenský hlas.

- Dana má na gatiach srdiečka!

Nohy zoslabli, zovretie povolilo.

- Prehrala, prehrala!

- Nemám teraz ani korunu. Na malého neplatí.

- Počkaj...

Na.

- Vrátim, neboj.

Načiahla ruku. Belela sa na nej lúpajúca spálená koža. Kontrastovala so špinou za nechtami.

- Kom - kom ko – mi - nár! Ke- dy si sa u-mý- val!

Prevrhnutá nádoba s vodou skončila na sukni. Šedočierna škvrna sa i naďalej rozpíjala na mojich prvých bielych pančuchách. Akoby mi cez ne vsakoval i mamin krik pre pofarbené kolená.

Učiteľka ma prinútila obliecť na seba tepláky.

Spomenula som si, ako si ich dávala Ina.

- Pošťala sa! Ina sa pošťala!

Musela vstať a ísť po uterák.

Ľahká látka sa jej pri tom neodbytne lepila o stehná.

Otvorila bránu.

Do bytu vošiel prievan. Okno sa hlasno zabuchlo.

Na kožu mi padol mušelín.

Lenka Šafranová

(16.04.1986)

Žije v Košiciach, je študentkou na FFPU v Prešove, odbor slovenský jazyk a literatúra. Píše poéziu a prózu. Členkou klubu je od roku 2009.

Ocenenia

Laureátka Akademického Prešova (2007, 2008, 2009, 2010), súťaže Literární květen 2008Litera 2009Poetická Ľubovňa (2008, 2009, 2011)Literárne šurany 2009 a Rekreatúra 2010Literárna Senica 2009 - Čestné uznanie.

Publikovala

Recenzie v časopisoch Rak a Romboid poéziu v literárnom portáli Knihy na dosah a v zborníku klubu Priúzko (2021).

Vydala

post partum (Zošity súčasnej poézie - Vertigo 2018)