Prosím, rozneste to nebeskou poštou

Pre najkrajšieho človeka

dedko umrel
odišiel do neba
pre mňa to
nie je ďaleko
aj potme cestu poznám
za tebou pôjdem
vravím mu
a on mi vraví
ostaň ostaň
tak som tu ako stále
a chápe ma len ten
kto dedka – Budhu
poznal
na všetkých mal čas
všetko, čo mal
rozdal
a keď mravce na jar
spod zeme vyšli na chodník
on dojatý zvolal – poď a pozri
to je Boh
on je s ním
a ja si básnim
o dedkovi Václavovi
nešepkám zbohom
ale dovi dovi dovi

 

Priateľovi Vladovi

mám trombón
majiteľ je už over the rainbow
je mŕtvy a hrdý
raz to rozfúkam
ako tú fialovú z dúhy
už sa po nej spustil dole
varím kávu
dva koňaky k tomu
Sherlock Holmes
Agatha Christie
pokecy
Ave Maria
aj dixie
zase hráme
fúknem fis
si hore
dúhu zatvoríš
a trombón spí
pri posteli
v puzdre

 

Miro

- Vyletela päsť... slovenské tango,

jasné pravidlá, slovenské tango, orchester každý hrá-

(Mirova obľúbená pieseň)

Keď som bola malá, mala som bratanca. Volal sa Miro a vždy ma namotal na nejaké šialenstvá. Na silonovku – natiahli sme silon cez chodník, jeden koniec na babkinom plote, druhý oproti na strome a keď po chodníku išli ľudia, my sme sa začali uškŕňať a nevinne pýtať – Ujo ako sa máte? Teta, ako sa máte?-

- Dobre, dobre, a vy?- oni na nás milo a vzápätí sa takmer potkli o silon. A my rehot. Väčšinou sme im ale včas stihli povedať – Pozor, niekto tu natiahol silon,-

Mama si robila vodičák v Poprade a počas jazdy nás s Mirom nechávala. Neskôr sme k nim chodili aj na víkendy a prázdniny, lebo s Mirom bola super sranda. Stali sme sa majstrami v skrývačke po paneláku, ovládali sme všetky finty výťahu a triasli sme sa od strachu, keď sused Jurčo kričal – Miro, zase sa hráš s tým výťahom?-

O poschodie nižšie býval Mirov pekný kamarát Peťo. Raz išiel vysypať kôš a prosil nás, aby sme ho počkali vo výťahu, aby sme mu neušli. Jasné, že sme mu pred nosom ušli, zastavili sme o meter vyššie a odtiaľ sme sa mu robili opičky a smiali sa. Neskôr hore v izbe sa Miro zabalil do periny a zmeneným hlasom opakoval – Som babka korenárka, som babka korenárka,- potom si vytrel sopel do ponožky a my sme sa išli zblázniť od smiechu.

Miro bol asi trochu na nervy, to som ako dieťa nevnímala vôbec, ale v našej rodine sme všetci trochu na nervy, niekto viac, iní menej, inak by sa nezabanoval kvôli nejakej sprostej skúške. Miro má úlet – asi tak mohla znieť diagnóza v mojej reči. Viem, že vtedy sme sa dlho nevideli a keď som potom prišla k babke, on sedel sám v izbe a niečo si mrmlal. To predsa nie je možné. Mal asi o dvadsať kíl viac a vôbec ma nevnímal. Viem len, že skúšku spravil, školu dokončil, našiel jednu prácu, potom druhú a potom žiadnu a cez víkend chodil k babke s mamou a otcom starať sa o psa a mačky, aj hundrať, aj spokojne sedieť a neprítomne pred seba pozerať, aj vypiť zdravotné poldeci. Všetko vyzeralo normálne. Akurát mu zomrel otec a on nemal prácu. Mal však aspoň svoju šunku, ktorú jedol bez chleba, kolu, výlety do Tesca, internet, mamu a chuť prebiť sa tým sám...

Vlastne mu všetci chceli dobre – aj mama, aj slabučké doktorky, aj maličkí policajti, a možno aj kukláči, ktorí si asi mysleli, že Miro je psychopatické hovädo, ktoré každému ublíži a keď prišli, aby zasiahli, prehnali to.

Scéna z hororu – Miro má v ruke malý nôž na syr od deda, prebíja sa cez kukly a uteká v slipoch von. Oni za ním, streľba zo slepých nábojov po celej bytovke, Miro sa pokaká a pred vchodom spadne. Všetci susedia na balkónoch sa zdesene pozerajú, ako Mira neľútostne bijú až do bezvedomia. Večer telka, Miro v správach, v novinách....a my so sestrou raz ideme domov, ešte nič nevieme a od nás odchádza Mirova sestra Jana a naša krstná mama. Vraj sa stalo niečo hrozné...sedíme v obývačke a oco nám všetko vysvetľuje, čo prečo, kedy a ako sa stalo.

- No a potom, ako ho dobili, mu stúpili na krk,- zakončil oco.

- A?- nechápem. Vôbec nechápem. Stúpli mu na krk, no i? Čo ďalej? Čo je s ním?

Mirovi bilo srdce šesť dní, ale mozog mu odumieral. Bol v kóme a keby prežil, bol by ako živá mŕtvola. Ani jeho orgány nemohli darovať – boli dobité a nepoužiteľné.

Tragédia mladého človeka, vražda, nejaké žaloby, a taký pocit, akoby už nikdy nemalo existovať nebo...Miro vlastne ako novodobý mučeník, vystrašené zvieratko na úteku, malý nožíček od deda ako zbraň a verejná mienka – nebezpečný šialenec, alebo obeť? Stále však náš Miro. Vychudnutý dlháň, ktorý si nevedel prestať robiť bláznov z ľudí.

- Miro, prosím ťa, dones mi pohár vody,- požiadala jeho spolužiačka, večne spomínaná Blaščáková s Ajdlichovou vo dverách bytovky.

- Jasné, počkaj,- a doniesol jej vodu so soľou.

- Miro, prestaň, som smädná,-

- Ahá, jasné, sory,- a doniesol jej vodu s cukrom.

- Miro!-

- Dobre, dobre, už ti donesiem. Čistú chceš, či so sirupom?-

- To je jedno,-

- Dobre, tak so sirupom,- a podáva jej vodu so sójovou omáčkou.

- Miro, prosím ťa, piť, chcem piť,-

Blaščáková ešte musela vytrpieť pohár vody s múkou, jarou, sódou bikarbónou a potom sa napila z kohútika v kúpeľni. Predvčerom ho Miro čistil.

- Miro, prečo púšťaš toľko tú vodu?- kričí na neho mama.

- Niekto musí prečistiť kohútiky predsa,- zakričal jej späť.

Depešák, nie metalista. Statočný Miro, ktorý visel na vlásku priesvitnom ako silon....strih a zem ako tekutý piesok ho vtiahla k sebe do obývačky, odtiaľ ide výťah do neba, ktoré sa ešte trasie, sused Jurčo prvý krát nekričí, plače a pletie mu veniec a ja na hrobe čítam smútočnú reč....

 

Kamarátke babke

- Pijaci sa vybrehali a pošli spať,-

Moja babka rada trieskala dverami a prižmurovala oči. Mne sedela. Taká havaška. Milá. Havaška je žena, ktorá je hlučná, kričí, nahlas sa smeje a je trochu strelená. V našom mestečku vraj žila pani Havašová a tá ako chodila, vykrikovala. Preto havaška. Babka mala psa. Chovala ho na zemiakoch a kapuste a páčili sa jej telenovely. Revali z telky a babka na hojdacom kresle po dedovi. A ja si môžem od dverí vykrikovať Margít, Margít...koľko chcem. Naliala mi poldeci a hovorí :- Ty tu chodíš piť, tvoj oco tu chodí piť, Jano tu chodí piť,- fľašu hneď skryla.

Keď bolo leto, ja a babka v zástere sedíme na ganku pred domom a učí ma neslušné pesničky. Paráda...Narodeniny máme obe vo februári. Rovnaká krv a na pôjde sa chladí tá najlepšia torta, vonku frajeruje snehuliačisko, dnu to hučí a lepí sa politikou a my s Janou sa rehoceme pri riade.

Babka – okolo nej samé hviezdy a dedo a ona večne pracuje, kŕmi statky, stará sa o päť detí a raduje, keď jej spievame a tancujeme. Dobre jej je, keď je sama. Aj mne. Svojim deťom sa nemontovala do života, ani ja sa nebudem, ale rakovina je stará drzaňa, tá sa tlačí všade – aj do babkinho žalúdka, vyzobkala jej peknú dieru. Diery...dierou sa dostávame zo sveta na svet a babka už pozná cestu. Aj do mojich snov. Je v bielej nočnej košeli ako anjel a tvári sa vážne. Keby prehovorila, povedala by mi, aby som viac nesmútila. Tak ja sa teda pokúsim...

 

Strašne stará love story

- Dzintko, dzintko,-
- Čo to je? Nejaký štát?-
- Nie, to si ty,-

Môj pradedo sa volal Albert. To, že ho vôbec mám som zistila v zime, keď som mala asi päť a nové sane.

- Tu sa sánkuj, dobre? Ja idem tam do toho domu. Hneď prídem,- povedal mi oco a už len ja, kopec s gaštanovými stromami, pod ním strašidelný dom, potok, náhle večer a ja plačem.

Kde je ten dom? Ten, či ten? rozplakala som sa ešte viac. Obklopili ma ľudia, ale ja keď plačem, rozprávam veľmi ťažko a tak ma zaviedli do nejakého červeného domu. Dlhá chodba a oproti mne sa nízky, sivý, modrooký, veselý, pekne oblečený deduško. Pýta sa ma, čia som, kde bývam, kto je môj oco, kde chodím do škôlky, čo tu robím, ešte raz ako sa volám, či chcem jesť, piť a že on je moja rodina, dedo môjho otca a mne sa postupne zastavil plač.

- Tu si?- opýtal sa oco nevinne, porozprával sa s dedom a odišli sme domov, kde som medzitým rástla a vystrájala s bratancom Miro a sesternicou Janou a tí ma vždy vzali hrať sa k Albertovi. Pamätám sa, že mama niekedy nechcela, aby som tam spala, raz za mnou volala z balkóna, nech sa vrátim, mne jej bolo ľúto, ale musela som ísť. Vraj som sa mu vopchala pod perinu, objala ho a volala – Môj dedo, môj dedo- nikoho som k nemu nepustila, on sa smial a ja si pamätám, ako raz išiel do lesa a po druhej strane cesty išlo opačným smerom milión škôlkárov, keď sa jedno decko odtrhlo, kričalo dedo, dedo, bežalo k nemu a on ma objal.

Ráno nám navaril bielu kávu a vždy mal nejakého psa. Vtedy mal Miťu a Rexinu. Jana vždy nahodila montérky, hodiny sedávala so psom na dvore a hrala sa. Mitine šteňatá sme vláčili od pradeda k babke, k nám a naspäť a Miro najradšej sledoval, ako sa mladým naduli brušká, keď sa najedli. Jana sa zase bála, aby nedostali parhu, museli sme stále kontrolovať, či nemajú na srsti škvrny, lebo pradedo nás nastrašil, že na parhu jednoznačne umrú. Cez leto sme mu vyjedali slivky, jahody, maliny a pradedo rezal z dreva lodičku a na lavičke pre domov randil so susedou.

Ani som nevedela, že je chorý, až kým oco nepovedal, že už leží a chodí k nemu sused, ale Albertovi sa nepáči, lebo nič nehovorí a dedo by tak rád rozprával a počúval. Ja, ja pôjdem za ním a poviem mu všetko, čo viem a on sa bude smiať. Neskoro. Žil deväťdesiattri rokov a pochovali ho k jeho žene. Oco vravel, že to bola dobrá babka, vždy mu dala korunu. Teraz už viem o pradedovi všetko – aj že bol bitkár. Prišiel do krčmy a džip, tvrdou päsťou dal každého dole a mal bunky na hudbu. Keď mu pálim sviečku, vždy na to myslím, na tie časy na veľkom dvore, na to, aký bol pekný, tá jeho sivá hlavička, ako prišla kontrola kvôli príspevku na bezvládnosť, pýtala sa, kde je dedo a dedo na streche. Alebo keď som k nemu zobrala susedu Danku, lebo ja som sa rada túlala po vonku a po domoch. Hľadali nás a my sme zatiaľ v chládku jeho kuchyne museli jesť chlieb namočený vo vode a posypaný kryštáľovým cukrom, lebo Danka to mala rada.

Potom predali červený dom a s ním aj obraz s divými makmi a ženou so slnečníkom, jeho lodičku s kresielkami, stromy, starý plot a tmavé dvere so zvončekom, na ktorý som nikdy nedočiahla...a už len ja a Jana chodíme okolo záhrady, keď ideme na prechádzku a všetky túlavé psy z mesta idú s nami, Jana si tak super vzdychne, spomíname a hovoríme samé no veď, no veď a Jana povie, že svojmu synovi dá meno Albert...

 

Indiánska

- Johan, no d ják?-
- No d ták,-

Vraj keď manžel mojej babky, tej, ktorá trieskala dverami a zároveň bola dcéra pradeda Alberta bol lesníkom, chodníky v lese a vlastne celý les bol v takom poriadku, ako ešte nikdy. Tak mi povedal jeho syn, môj otec, lebo dedo Johan mal les rád. Chodil tam každý deň a ako prvú úlohu dostal urobiť chodník. Romantický. Na vrchole lavička. Stúpam po jeho červenom ihličí a moje kroky sú tiché ako kroky Indiána. V hlave už mám len to podstatné. Som voňavá a čistá ako stromy. Staré stromy. Pozorujú ma. Vedia, kto som a neublížia mi. Mám psa a máme radi les. Cítime v ňom dedka. Bol vážny, nasadil si okuliare, namiesto rúčiek mal gumičky, čítal noviny a mucholapkou s drvenou rúčkou a koženou lapkou pritom zabíjal muchy a ja som s ním lese nikdy nebola. Neprechádzali sme jeho chodníkmi, až nám sčervenali líca, statočne sme nemlčali a večer sme nešli na borovičku do Baja. Tam mal dedo svoje miesto pri bare, nikdy si neprisadol ku nikomu, borovičku pil iba zo svojho pohára.

Ktovie, prečo bol taký. Kvôli vojne, alebo to mohla byť povaha? Vo vojne videl, ako vyčerpané kone kráčajú a pritom spia. Možno mu toto zlomilo srdce. Chápem ho, mňa by to rovno zabilo. Následky vojny v človeku sú trvalé. Mal rád hudbu z Winetua a keď mal narodeniny, bol Býk, doniesli sme k nim akordeón a ja som mu hrala jeho srdcovku. Nielen dedo potichu do seba plakal. Ten dedo, ktorý sa smial, keď som mu nastavila nohu a vyzvala ho :- Dedo, opahaj mi labu,-  

Postupne ho zaplavili kvapky borovičky. Indiánom sa to stáva. Už len ležal a my s Janou sme mali takú hru – chodenie k babke na záchod. Vždy, keď sme prechádzali okolo babky, išli sme sa k nej na záchod. Bála som sa ísť rovno pozrieť človeka, ktorý umiera a hovorím mu :-Ahoj, prišla som k vám iba na záchod,-

- Vy tu len na záchod chodíte,- okríkol ma, ale ja som ostala ešte pri ňom sedieť a potom sme odišli k druhej babke na prázdniny a tá raz ráno plakala – dedo Johan zomrel. Na pohreb sme nešli, bolo to ďaleko. Spálili ho. Vtedy sa veľmi nepálilo, ale dedo si to už počas života vybavoval, lebo sa bál, že sa v hrobe zobudí. My s Mirom sme vždy chceli mať v truhle telefón. Mám dvanásť, modlím sa za neho, bavíme sa spolu celou cestou k jazeru a je mi lepšie.

Keď neskôr pochovávali babku k nemu, ostala som s robotníkmi pri hrobe, aby som aspoň videla jeho urnu. Teraz rastú na nich snežienky v čačine. Brat môjho otca prvý krát odvtedy, čo si povedal, že nebude plakať, plakal a potom mu na hrob priniesol tie najkrajšie vetvy čiernej borovice.

Dedo, keď teraz pôjdem do lesa a donesiem ti z miest, ktoré si mal najradšej niečo pekné, budeš to vedieť, však? Ozaj a ako vyzerá les v nebi? Haha, jasné! Keď je hlavný lesník Indián – ako by už mohol vyzerať?

Výstredný Peťo

- ....Tamarienka,....-
- Mám dva mesiace žiačku a už hráme Bacha,-

Všetky tie úmrtia začali Výstredným Peťom. Do Mestečka pod skalistými horami prišiel ako učiteľ hudby. Vtedy bola na hudobnej škole vynachádzavá riaditeľka, ktorá zaviedla možnosť výučby aj pre dospelých. S Hermínou sme sa prihlásili a ja nikdy nezabudnem, ako som raz vošla do triedy a ona s Peťom hrali na gitarách a spievali V hlbokej doline. A tie dlhé štíhle Hermínine prsty, ešte trochu drevené, ale presahujúce celý hmatník. Zo srdca som sa rozosmiala a neurazili sa, keď som poznamenala, že vyjú ako hladní kojoti. Hermína odišla na výšku a ja som prešla od klarinetu cez tenor k pozaune. Prvé fúknutie, to bola zaoceánska loď, alebo anjelská trúba, ktorá mi ukradla dušu.

Peťo sa nebavil. Ber mašinu a hraj! A ja hrala...a potom ciga na dvore. Dva krásne roky, Peťove nápady a ja ako hviezda. Tajomná pozaunička, moje veľké prsia, koncerty, besiedky, duá, sny o kapele a spravíme Bregoviča.

Cez prázdniny odcestoval domov, jeho priateľka, dievča od nás išlo s ním a ja som chodila do práce a mesiac som si ani nefúkla a nespomenula si. Výstredný Peťo - prešije si každé oblečenie, lebo toto a toto nemusí, chytí ho fanta a tri dni sa túla po baroch, keď má dosť, obráti pohárik hore dnom, ale práve nemá, lebo sa držíme za ruky a podnapití vyspevujeme.

Až druhého augusta 2007, keď som bola sama v kancli a počas obeda som sa zamkla, ľahla som si na zem a náhle si spomenula – smejem sa. Pána, jak ja sa teším na september, na to, ako budeme hrať...všetko...ako blázni a zazvonil mi mobil. Jeho priateľka, moja kamarátka mi oznámila - Peťo sa včera zabil na motorke. Spadla som naspäť na miesto, kde som ešte pre minútou snívala, do toho vošiel klient, ja brutálne revem, obliekam sa a chcem ísť pešo cez les domov. Na chodbe kolegyňa, ja nemôžem rozprávať, keď plačem a ešte asi aj strácam rozum. To predsa normálne nie je možné...

Po ceste druhá kolegyňa, chvíľu ma vezú autom na kraj lesa. Tá prvá hovorila, aby som sa netrápila, že to je taký život a manžel tej druhej, že kým je človek mladý, neuvedomuje si to, ale keď má napríklad ako on po päťdesiatke, zistí, že čím ďalej tým viac okolo neho umierajú priatelia a známi.

Rozprávam sa sama so sebou. Cesta je strašná. Je mi zle. Ležím pri rybníku a ťažko dýcham. Priznávam si fakty a bolia ma - celý život som sa trocha zvrchu pozerala na ľudí, ktorí sa nevedia ovládať, všetko prežívajú a pritom sa strápnia a pritom, keď som ja začala hrať, bola som presne taká ako tí, ktorých som nevedela pochopiť. Z hrania na pozaune som bola hotová...a bolo mi jedno, ako sa správam...bola som šťastná. Všetko jasne vidím. Nebola som vlastne vôbec trápna, bola som dobrá, boli sme zohratí, išlo nám to. Prečo teda? Ako to prežijem?

Ja keď som mu povedala, že chcem motorku, vravel, že to je istá smrť a on si sadne za motorkára, motorkár si oškrie koleno a on umrie chrčiac na tmavej poľnej ceste a to ho raz už aj auto zrazilo...najhoršie je, keď to nečakáš...nikdy by som si nepomyslela, že Peťo zomrie. Preto ma to tak bolí...čo my tu bez neho? Čo? Čo my tu, kurnik, bez neho teraz?

Šikmooký Peťo

- Ty, ty si mi všetko vzala,-

o štyri mesiace som išla na ďalší pohreb

zabalil to Šikmooký Peťo

všetko pochopil

už len sedel a tváril sa extaticky

on a jeho netradičné čierne oči

chichot

chudé bôľavé nôžky

pohárik

koženka a najhlbšia radosť dieťaťa

na MP3 si našetril

už bude len počúvať muziku...

nič iné

žiadne peniaze

smútok

hranie na gitare

a jeho babka je na pohrebe dojatá

nezabudli ste

na neho nikdy nezabudneme

prešiel rok

na hrobe má šesť svetielok

a už muzikanti ladia

spomienkový večierok pre Šikmookého Peťa

 

Sympaťák Peťko

- Tami, čo si dáš?-

Sympaťák zlatučký Peťo celé dni ležal pod autom, zbožňoval svojho psa a ženy zbožňovali jeho. On miloval moju sestru, tancovali ako diabli a na svadbe môjho uja musel ísť kvôli hlave domov, vraj mal bolesti. Vtedy ešte rakovina bola novorodeniatko. Peťko bol skutočný skvost – na to, aký bol milý, dobrý, pekný, mal prácu, auto, pozýval nás na drinky, na večeru, mohol byť taký namyslený a sprostý...ale on bol láskavý ako anjel. Smial sa s radosťou, úprimne sa červenal a tváril sa nenápadne. Myslel si, že som bifľoška a ja som sa prvý krát v živote prehla od smiechu tak, že som sa nevládala postaviť, keď sme ho na prvého apríla dostali a on viezol Hermínu so slepým črevom do nemocnice.

Oženil sa s krásnym dievčaťom, mal syna, prerábal starý dom a keď zomrel niekoľko mesiacov po Šikmookom Peťovi a rok po smrti Mirovho otca, povedala som si dosť bolo smrti, nechala som prácu a odišla do Holandska zabudnúť.

 

Aj život aj smrť

 

- Preto sa tak zaujímam o smrť, lebo milujem život,-

(Angelina Jolie)

Po smrti Výstredného Peťa som prvý krát pocítila zodpovednosť za život. My, ktorí sme tu ostali bez neho musíme žiť ďalej, aj kvôli nemu a pre neho. Môže mi chýbať koľko chce. Keď to bude potrebné, budem sedieť pri hučiacom potoku a dosýta plakať aj každý deň, lebo budem chápať, že bolesť je síce zúrivý buldog zahryznutý v mojom stehne, ale ako sa zahryzol, tak sa náhle poobzerá, pustí ma a odbehne preč.

Pred Výstredným Peťom to bol Mirov otec, potom Miro, Šikmooký Peťo, dedko – Budha, Sympaťák zlatučký Peťo, priateľ Vlado, v detstve Albert a Johan, pred piatimi rokmi babka a ja nerobím nič iné, len lietam z pohrebu na pohreb, píšem smútočné prejavy a mám pocit, že apokalypsa začína u mňa...bojujem s ňou masou svojho života, večer som na smrť unavená, ale rána sú krásne...moji mŕtvi sa na mňa usmievajú, vždy si ich môžem vyvolať ako film, pokecať, povnímať, precítiť, ale za nohy ich z neba neťahám....oni nemusia, prídem ja...

Keď zomrel dedko Budha, mamin otec, to nám zabrala dom depka s tmou a celá ich rozvetvená rodina. Proste prišli a my sme si zvykli. Teraz ani neviem, koľkí ešte u nás bývajú a koľkí odišli – však aj oni sú ľudia a chcú žiť...Sestra napríklad hovorila, že keď bola malá a predstavila si, že dedko zomrie, tak ona sa zblázni a skočí zo skaly. Keď som bola malá ja, utekala som si ľahnúť do postele a vnárala som hlavu do vankúša, aby ma to prešlo. Čo to bolo? Boli to slová, ktoré sa mi stále opakovali a ja som jasne videla... prečo stále, stále, stále... prečo nikdy, nikdy, nikdy... prečo stále, stále, stále, prečo nikdy, nikdy, nikdy... svet neskončí? Z týchto opakovaní som sa išla zblázniť. Vždy som pritom myslela na cintorín. Cintorín, ale aj tak...prečo stále, stále, stále, prečo nikdy, nikdy, nikdy život neskončí? Bála som sa, že ma to neprejde a ja hlavou prevŕtam všetky vankúše a potom to prešlo.

Keď zomrel Mirov otec, niekoľko mesiacov pred Mirom, Jana napísala krásnu reč o tom, ako jej otec už nikdy nevysadí zemiaky, nikdy zemiaky neošúpe, nikdy z nich neuvarí polievku, ktorú oni už len mali zjesť. Už nikdy nebude sobota sobotou. Niečo bude chýbať. Čítala som mu to nad hrobom, je pochovaný vedľa pradeda a jeho ženy a Miro je o kúsok ďalej a myslela som na to, ako ma Janin otec naučil stáť vedľa psov a mačiek, lebo psy a mačky potrebujú spoločnosť a tak sme tam aj s Mirom postávali, fajčili a závideli samým sebe, ako nám je na svete dobre. To kvôli zvieratám – som presvedčená, že zvieratá všetko vedia a všetkých liečia a preto, keď zomrela babka, s Janiným otcom sme sa začali starať o jej fenu, odchovanú na zemiakoch a kapuste, ktorá mala byť vlastne pes, ale môj ujo, ktorý po rokoch plakal nad hrobom svojho otca, našu babku, svoju mamu vtedy oklamal.

Keď zomrel Miro, mala som pocit, že som na rade ja. Boh si berie bláznov. Pred jeho pohrebom sa u nás tak pekne stresovalo, každý sa prezliekal a niečo hľadal, prišli bratanci z druhej strany republiky a vtedy mi niečo narástlo pri srdci a rozplakala som sa – veď takto by to mohlo vyzerať na mojej svadbe...mohla to byť dnes moja svadba, Miro by sedel a hoci by sa tváril, že nič, páčilo by sa mu to. A teraz my s Janou namiesto svadby ideme do Domu smútku ako prvé plačky.

V Holandsku som sa zamilovala do človeka, ktorý mi povedal, že raz mohol zomrieť. Možno preto bol taký iný, ja som s ním prišla žiť domov a dohodli sme sa, že ak budeme mať dcéru, bude sa volať Viktória Johana. V noci som ho liečila, zaklínala a modlila sa, keď ho boleli obličky a zahanbene som sušila matrac, keď sa ráno pocikal. Všetkých, ktorých som mala rada umrú? Všetci tí mali dokonca radi mňa a ak sa môžem ľutovať, tak ani priateľ už nie je so mnou. Ľúbime sa, ale delí nás dĺžka troch štátov...

Posledný bol Vlado, ja som mu nebola ani na pohreb a to sme mali toľko spoločného - Dana Bártu, jazz, knihy, schopnosť načúvať, rovnaký humor. Keď som sa vrátila z Holandska, videli sme sa náhodne iba raz na ulici, aj to som ho nechcela najprv osloviť – že si to nechám na kľud v krčme pri koňaku. Napokon som sa ozvala a on bol rád. Ešte teraz si vybavujem výraz jeho tváre. Dohodli sme sa na stredu. V stredu ráno kráčam do práce a myslím na Vlada – teraz, keď robím v bare, môžeme sa stretnúť tam, hneď mu to idem povedať. Zastavilo ma Vladove parte na dverách hudobnej školy...

Tamara Čarnogurská

(08.02.1980)

Pochádza zo Spišskej Belej, pracuje v Nemecku v Opatrovateľskom dome pre starých, chorých a opustených, kde študuje odbornú školu na túto profesiu. Píše poéziu a prózu. Členkou klubu je od roku 1999.

Ocenenia

Ocenenia na súťažiach doposiaľ nezískala.

Publikovala

Literárne kroky, zborníky klubu Posúvanie (2007), PARNAS (2016) a Priúzko.