O tom, ako na mňa všetko padalo...

 

Bol jeden z večerov, zriedkavých večerov, keď ku mne prišli kamarátky. Kameron a Sara. Sme spolu už dlhé roky a vždy je o čom. Zvonček nám nefunguje, je na ňom napísané Nezvoní, čo si niektorí prečítajú ako Nezvoniť, zľaknú sa a tak k nám už dlho nikto nezazvoní, nikto neprichádza... ale nie... tí, ktorí nás poznajú a chcú, hodia snehovú guľu do okna, či prejdú z dvora, alebo zavolajú na mobily.

Kameron prezvonila. Otvorím dvere, čau, čau, dám jej topánky ku radiátoru a ideme hore. Kameron je žila, zjav, kult – hoci unavená, pracujúca šesť dni v týždni – z práce na žúrku, zo žúrky do práce a zvláda to. Napokon, je mladá... myslím si ja. Rozhodne mladšia odo mňa. Niečo kecáme, potom beriem knihu a idem na záchod. Odtiaľ počujem prezvonenie.

- Choď otvoriť, prosím ťa, to bude Sara,- kričím jej z hajzlu. Na slušných slovíčkach ako prosím ťa, ďakujem a podobne si zakladám, úžasne zaberajú na psychiku toho, kto ich vysloví i toho, kto ich príjma.

- Čaute, - usmieva sa Sara.

- Čaute, - usmievam sa ja.

- Ako sa máte? - pýta sa Sara. Poviem dobre, okolo toho ešte iné vecičky, otvorím víno, čo priniesla Sara a len tak pozeráme telku. Tri rovnaké typy – uletené malé zdravé tristopercentné pivá... pohúlime, uvidíme...

 

Teraz by som strašne rada opísala, o čom sa také baby bavia... ale po prvé som zabudla, po druhé si nepamätám a po tretie to nie je podstatné... vlastne, mám to zapísané v zošitku... keby som sa neponáhľala, tak ho ešte teraz vytiahnem... ja ho určite vytiahnem, ale teraz sa budem ponáhľať... musím sa učesať, prerobiť mejkap a ísť. Ale potom sa k tomu vrátim - žiadne konkrétnosti, nešpeciálna atmoška, normálna vec.

Sara mi v ten večer okrem čiapky darovala na narodeniny výborný zápisník s logom firmy jej otca... mne v poslednej dobe každý daruje zápisník... akoby čakali, čo napíšem... a ja vždy len to svoje... hahaha... ten zápisník je taký dobrý, sú v ňom vzdialenosti krajín v kilometroch, miesto na zápis každučkej hodiny, až si ho Sara chcela vziať naspäť. Keď som začala niečo značiť, brala mi ho z ruky, aby som nepísala, veď ona si to rozmyslela.... do toho Kameron komentovala film: - Aká je chudá, akoby ani nejedla. Iba jabká...- Smiali sme sa ako pridrbané, pritom to vôbec nebolo smiešne.

Okrem toho, my s Kameron sme mali stav. Naše ochotnícke divadielko postúpilo na krajské kolo, včera sme boli celý deň na prehliadke divadiel, blbo to nazvem, ale nasiakli sme tým... akoby aj nie, keď sa nevyspíš a na druhý deň máš celý deň stres, okolo teba svet, v ktorom si prvý krát a večer jedno skvelé predstavenie skvelého divadla... proste keď sa nevyspíš a na druhý deň si celý deň niekde inde, podávaš výkon a čakáš, čo bude... a keď tak majú všetci z partie okolo teba, tak máš stavy. Noc predtým, v ten deň, noc potom.

Sara je zase športovkyňa, tiež slovo ako z obdobia kriedy, a tak aj ona pridáva svoje skúsenosti z tejto zóny... v športe je všetko presné, vyhráš ak máš taký a taký čas na stovke, v divadle nie sú prví druhí, ale postupujúci. Tí, čo s tým budú narábať ďalej a tí, ktorí nie... uvidíme, ako to bude s nami... vyzerá to dobre, je to sranda... a vždy lepšie ako... drogy napríklad, či nie?

 

Myšlienky mi letia, je mi jasná tá žiadna šanca, aby som povedala niečo rozumné a pochopiteľné pre obe kamarátky. Napriek tomu to skúsim, poviem niečo, čo je jasné... ale to ja robím vždy - hovorím veci, ktoré sú zrejmé, ja ich len memorujem ako ťava a mám z toho parádnu srandu. Kameron na mňa pozrie so skrivenou tvárou typu ČO? Sara sa kašlom usmieva, je to zabité... ani ja som sa nepochopila...

- Do piči a Žela! Žela hladná počas predstavenia, žerie rezeň, všade smrad, omrvinky, Vlado na ňu pozerá... - smejem sa, lebo si to viem živo prestaviť. Kameron inak hreší ako diabol... už teraz menej, ale ona tak hrešila, že to sa nedalo, to bolo každé slovo dopiči, kokot, kurva a dookola... niekoľko rokov... ja ako ja, ja si zvyknem na všetko, ale ľudia z nej nemohli a keď si už aj oni zvykli, Kameron hrešenie utlmila, no ju keď to chytí, človek jej aj povie, ona to aj počuje, ale akoby si nemohla pomôcť... ona proste hreší... až keď asi niekde vnútri pochopí, že už sa nehrešila dosť, prestane... dovtedy, kým si nenarobí hrešiace megazásoby... a ten jej polopríčetný výraz krásnej tváre pri slove piča...

- Ja musím hrešiť, lebo v práci som slušná. Ale keď výjdem von, letí zo mňa piča, kurva ako bacile... a v práci mám jedinú nadávku - pracovnú... sakra, sakra... - zdôvodnila Kameron.

 

Víno sa nerozmnožuje, ale míňa. U nás doma skoro nikdy nie je čo piť, lebo vždy to málo, čo je, okamžite zmizne, vypije sa. Musím si urobiť zásoby kvalitného vínka a praktizovať takéto stretnutia – človek si dá doma vínko, nikto ho nevidí, neohovorí, posedí s v pohode ľuďmi - čo viac mi treba?

Nalievam nám samorodné maďarské vínko od farára - špičková farba, excelentná chuť, večná škoda, že nemôžeme vypiť všetko...niečo musím odložiť pre sestrinho frajera.

- Povedzte si nejaký dátum narodenia,- začne Sara.- Tak sa bude volať vaše dieťa,-

- Počkajte, idem nájsť kalendár,- zbehnem do kuchyne, nalejem aj našim, zaslúžia si. Moja mama je najlepšia herečka v našom divadle a oco? Ten potí také kocky, že dovidenia. Minule hovoril o jednej našej kámoške a kámošovi, ktorí všeobecne nič nerobia, ale mudrujú ako Alexander Sergejevič Nikto... oco v prešitej zástere v postave starej vychcanej kupliarky... na pošikanie aj s tými jeho atletickými nôžkami.

Dobre, zahnojím nejaký dátum. Všetci chceme mať sedem detí. Ja som povedala. Sedem preto, lebo jeden môj kamarát povedal, že by mal sedem detí, keby mohol. Dvadsať jeden mien... mám ich v zošitku. Ani kalendár mi netreba - je v zápisníčku, ktorý mi chce Sara potiahnuť. Moje deti sa budú volať - Drahomíra, Judita, Paulína, Eliška, Hugo, potom budem mať potrat, lebo tridsiaty prvý september neexistuje a posledná bude Darinka.

Sara sa mi zase vyškiera: - Fuj Eliška, to je hnusné meno. Najhnusnejšie slovenské meno... -

- Náhodou, - bránim ja.- Elis, Eliza, to nie je zlé, po slovensky síce divné, ale Pre Elišku napríklad, aká to je super skladba? -

Kameron bude mať prvých päť detí s nejakým špeciálnym týpkom – Bruno, Richard, Eugénia, Ľudovít, Milota a posledné dve s jednoduchým – Hermína, Lucia. Sariným deťom bude skoro všetky mená vyberať jej slušný priateľ – Maroš, Bonifác, Bohuslav, Daniela, Rudolf, Dušan, len Sara si presadí Vandu – ako vandalizmus.

 

Zase idem dole, varím čaj a prilievam doňho Karpatskú horkú. Veď si zaslúžime - ešte stále som v duchu na prehliadke v Šuňave, smiali sme sa, že tam pôjdem na koni a vždy keď sme po ceste videli kone, kričala som, aby mi zastavili, naučila som partiu goralský popevok...a ja malý guroľek, neveľo mi tžeba, pjenč kila kolbasy i falatek hľeba... we will, we will rock you...

Vidím aj na Kameron, že ju to dostalo, hlavne to nesúťažne predstavenie a Kameron je stará mafpičistka. Rozmýšľam o tom, že táto oblasť je fakt halúzna – človek tvorí, vytvára niečo, nejaké dielo... prečo to vlastne robí? Super by bolo, keby zato dostal riadne prachy, ale nejde o to... prečo to robí? Prečo vytvára? Čo ho k tomu núti? Tak si rozhutujem, ja si rada takto dumem... zvlášť po včerajšku, keď som pochopila, že len to, čo vytvoríš, sa počíta... nikto nie je niekde, aby sa na teba pozeral a bol z teba hotový... si len ty a ak sa chceš niekde dostať, pretvor sa tam...

 

V telke ide ďalší film. Slepý Deny medzi autami, pozor, hrozí havárka... strih a je so svojou indickou priateľkou... slepý Deny potom v nemocnici umiera a jeho priateľka sa dá dokopy s jeho bratom.

- Aj Jola mala psa, volal sa Deny,- povie Kameron. - A bol slepý... a zrazilo ho auto. Prisampiču, fakt, -

 

- Takže zajtra ideme, - pripomeniem Sare.

- Júj, už sa teším, - odpovie Sara.

- Ideme si kúpiť púdriky, - vysvetľujem Kameron.

- Mejkapíky, - dopĺňa Sara.

- Na čo si idete kúpiť te pudriky? - pýta sa Kameron.

- Do truhly, - vytresnem. - Žeby sme aspoň na druhom svete boli pekné, keď sme na tomto neboli, -

- Vy ste šalené, -

- Lebo Sara zažila šoky, - začnem a Sara dokončí o lyžiarskom, kde všetky babenky mali super vecičky a Sare v prvý deň odišiel zips na poľských nohaviciach, na sebe stará mikina a po žúrkach dojebaný ksicht jak sviňa... už sa aj ona hanbila, vstúpila do seba a ide sa o seba starať. No a ja to isté - už som si zriadila kozmetickú taštičku a mám v nej toľko vecí - vlastné, darované, no došiel mi mejkap a mejkap bez púdriku je o ničom...

- Ja by som sa aj maľovala, ale keď si predstavím, že sa mám potom odličovať... - hundre Sara. Pozriem na ňu. Presne – maľovať sa, to je ako piť tvrdé, alebo víno... ja keď pijem tvrdé, potom ľutujem, lebo sa niekde dostanem, kde mi niečo tvrdé tresne po papuli a vrátim sa späť... ale keď pijem víno, to je ako oceán... nikdy nevieš, kde ťa zanesie... prirovnanie ako z triasu, ale fakt... aký zmysel má maľovať sa? A predsa to robíme... pocítim sympatie k Sare... nie je bábika... a ja sa tiež najlepšie cítim nenalíčená divá a v lese...

Kameron je unavená, ale spokojná... hovorí o tom, že by aj odišla do zahraničia, ale kde sa tu potom vráti? Má pravdu, zdravý rozum, dobrú prácu, priateľa... ale mne to nevysvetlí... ja zatiaľ neviem patriť nikde a nikomu... a neviem, či niekde a niekomu patriť mám v DNA, skôr by som sa rada naučila lietať...

 

- Pôjdem domov, ale neviem ako... - vzdychne Kameron. Ja sa postavím, zhasnem svetlo, zohnem sa a prepínam telku. Už viem, ako to ukončím... zhasnúť musím, oco išiel spať a svetlo z mojej by ho mohlo rušiť. Vlastne nie, ale ja si to myslím...takže zhasnem, ponorím sa do periny a telky, baby tiež, to bude krátky oddych pred cestou... potom rázne poviem, že nech idú domov... ich to nabudí, nazbierajú sily a pôjdu spokojne domov spať... vystrela som sa... čo to je za rachot? Fúj, ale brutálny rachot... fúj... Ježíš... Sara vykríkne a vystrelí ju z fotelky na moju posteľ... také divné to je... ako z iného sveta... zasvietim... dopiči... spadla celá brutálna knižnica... zachytil ju stôl, inak by nám z toho rachotu úplne preplo, rozbili sa krčahy, knihy spadli Sare na nohy, keby bolo otvorené okno, mali by sme tu aj sklo... ako pomaly to padalo... stôl sa posunul, odsunul kreslo, do skrine sa niekoľko dní nedostanem... po zemi knihy, črepy... ty kokso... sedíme ako tri kôpky zhrbené...

- To čo bolo, dopiči? - zašepká Kameron.

- No veď, dopiči, - poviem ja.

- Teraz už viem, že zabiť ma môže kdekoľvek, aj u kámošky na návšteve, - zamyslí sa Sara a pokračuje, - Sara bola na návšteve a zabila ju knižnica, -

- Bože, ja mám taký pocit, že za tou stenou sú tajné dvere, čo vidím v sne, - haluzím pri pohľade na prázdnu stenu s pavučinami. Vstanem, pozerám na to drevo, hore samý prach.

- Bože, ja ako alergik by som nemala spávať v takom prachu... aspoň si utriem prach, -

- Kebyže vstanete od telky o chvíľu neskôr, dalo by vám to po hlave a vaša mŕtvola by spadla na mňa, - zašepká Sara.

Zahreším.

- To je znamenie... toto nám nikto neuverí... - krúti Kameron hlavou.

- No veď, - povieme so Sarou naraz.

Zase sedíme, zízame a stále to prežívame. Ja som zhasla, prepla, postavila sa, knižnica spadla, všetko sa rozbilo, Sare to dalo po nohách... ja som zhasla, prepla, postavila sa, knižnica spadla...

Sara robí fotky do mobilu. Riadne to vyzerá...

 

Prišiel oco. - Fúj, smrad ako v Carihrade, -

Možno nám ani neverí, možno si myslí, že sme to nejak my zhodili, myslí si Sara. Viem, že nie. Ja radšej vždy rozprávam pravdu... a mám pokoj. A oco to vie.

Kameron ide na záchod. Na Sarin pokyn jej idem robiť so svetlom diskotéku, potom jej zhasnem úplne. Kameron si ani ruky neumyla.

- Vy piče, viete ako som sa zľakla? Tak mi sme tu vyvolali ducha a vy mi ešte zhasnete na hajzli... -

 

Tomu sme uverili – vyvolali sme ducha Elišky...nevolala sa tak pani Jurková?

 

Pani Jurková dlhé roky viedla divadlo v našom mestečku a minule, keď sme v kine točili pracovnú verziu hry, deň pred premiérou, nám pohla kamerou, upevnenou v siedmom rade...

- Prestaňte,- hovorím.- Ale je to možné... dvadsaťjeden mien sme tu omieľali... niekto sa musel ozvať,-

- Eliška,- hovorí Sara. Takže už nie Marika Nevidomá, fantóm nášho divadla, teraz žijúca v hustých lesoch pri Šuňave, ale Eliška... urazená mladá dáma, poriadne nebezpečná...

- Počúvajte, to nemohlo spadnúť len tak... to akoby niekto naschvál tú knižnicu potlačil, strhol, alebo čo... - vysvetľuje Kameron.

- Pozrite do písma,- štuche do mňa Sara.

- Ja nemám písmo, len jehovistické... -

- Napíšte Ivanovi, nech pozrie, -

Ivan je ten, ktorý by mal sedem detí... keby mohol. Nemám už kredit.

- Baby, čo budeme robiť? - sme už úplne zmagorené... Sara má ďalšie predstavy – zabilo by mňa i ju, prišli by policajti, či sme mali niečo vypité, odtlačky prstov, Kameron by musela skryť špaka od špeka... išla by do basy a v živote by nám neprišla na hrob.

Dobre, ideme spať. Dostali sme pochvalné, nie výstražné znamenie, sme dobré dievčatká. Vo dverách sme si dali krížiky na čelo, baby mi prezvonili, keď prišli domov, ja som sa výborne vyspala.

Niekoľko dní sa nechávame ľutovať, preháňame, kámošom sa zdá najsmiešnejšia moja mŕtvola na Sare... potom v jeden večer hľadám tenisky na cvičenie, otvorím botník, ktorý neotváram skoro rok, pozerám sa na letné topánky, aké sú pekné... tenisiek však nikde. V ten večer s rachotom odletela táto polica botníka a topánky boli rozhodené po celých schodoch... to vydesilo našich, dole pozerali telku a mňa tiež... takže to ešte nie je koniec?

Tri dni som spala v tom bordeli v izbe, v noci som sa budila a pozerala, či sa celá drevená konštrukcia nepribližuje, či je stôl dosť silný, aby ju nepustil ku mne... policu vyrobil otcov brat, myslím aj na nich... či sú v poriadku. Len už prosím, žiadni mŕtvi... už žiadni blízki mŕtvi, lebo sa zbláznim... Na upratovanie nemám čas, mama si myslí, že sa hneď do toho pustím, hovorím jej, aby si ona vzala svoje knihy, učebnice, nech to nemám také preplnené, aby to nedziglo znova. Oco konštrukciu postaví, mama začne triediť. Po troch dňoch sa do toho púšťam aj ja – robota na celý deň. Zaberák na spomienky... detské knihy. Presne si pamätám každú jednu, pohľadnice, obrázky, perá, fotky, kopec kopec drobností – vyhodiť, odložiť? Všetko mi ide ľahko a rýchlo, pozerám si pritom telku, pijem kávy a triedim – náušnice k náušniciam, sponky tu, odznaky sem, perá do krabice, fotky hore, jednu moju a sestrinu detskú do spoločného rámu, toto a toto na okno, nie na policu... popri tom si upratujem v kabelkách, vakoch, skriniach... plastové fľaše nevyhoď, urobíš z toho bláznivé úžitkové umenie... jéminenku, igelitka po Rafaelovi - to je všetko, čo mi po ňom ostalo... nezomrel, ale nehlási sa... jeho vojenská knižka, tri kondómy, holiaci strojček, prívesok Protest, nálepky z holandského obchoďáku... všetko to dávam do tej najkrajšej škatule, čo mám pod skriňou a škatuľu ukladám na najvyššiu policu knižnice, ku škatuli z nového, môjho prvého notebooku... snažím sa nerozcitlivieť sa, ale predsa len trošku môžem - môj úbohý malý chlapček, Bože, daj na neho pozor... úbohá ja, bez svojho frajera - decka, pozri občas aj na mňa, Bože a potom ma vystrelo od smiechu a dojatia... veľký modrý zošit s tvrdou väzbou. Zošit s hovoriacimi obrázkami. Ako sme to takto mohli vedieť? Maľovali sme väčšinou princezné s peknými šatami. Sestra vedela nakresliť krásne tváre a  ja tiež. Aha, náš ujo Jano, namotávka nášho detstva. Nakreslila som ho s jeho typickými prekríženými nohami. A kto nakreslil toto? Sestra tancujúca techno, nakreslená ako divá sviňa v červených bikinách. Mama na diskotéke - to som kreslila ja, aj toto - mama, oco, ja a sestry, šťastná rodina. Ďalšiu sestru kreslil asi ten, ktorý kreslil tú divú sviňu - musím si spomenúť, ale bol to asi bratanec Janko - sestra na stužkovej, na celej hlave dva veľké žlté zuby. Hovorí, že dopije a pôjde... Bože, to je krásne, to je také milé... ukazujem to staršej sestre, až plače od smiechu...veď nám muselo byť úplne rozprávkovo. Spomínam si, že bolo, mohli sme byť také funny, až sme boli pošahané... a veľa srandy. Jankov humor, hry na schovku... Janko si sadol medzi našich a svoju ženu a my sme ho hľadali, alebo sedel za klavírom, šatka na hlave, niečo hral a my sme ho zase hľadali a nevideli... vzala som zošit, nechala ho na stole, napísala odkaz našim - keď chcú mať zábavu na celý deň, nech si to celé pozrú... a bolo mi tak ľahko, spokojne, všetko je fajn, všetci vieme svoje...

Máš to tu pekné, povedala sestra a oco by chcel izby vymeniť - žiadne také, môj zlatý... pekná izba, ale ja som stále ešte nezdohádaná v tom, čo sa mi páči - vedľa kríža ešte zavesím plagát s mužskými telami, ale lepším sa, už trochu rozmýšľam, budujem si vlastný vkus. Najviac sa mi páči takmer vyschnutý hríb, ktorý mi poslala moja mŕtva psinka. Oco ho našiel na jej hrobe... hrob síce má, ale neumrela, ja ju ešte nepustím, ešte ju vidím, ešte sa s ňou rozprávam, ešte ma dojíma jej krása a jej dušička... a na hríb som pripevnila rôzne odznačiky, ktoré nikdy nebudem nosiť, lebo na mne sa odopínajú... mám rada aj svoje sloníky vo vitríne, Karpyho fotku aj s rozhovorom na skrini, statočný kvet živený gruntom z kávy... život námorníka na suchej zemi si vylepšujem ako viem a vôbec to nie je zlé...

 

O pár dní po knižnici, botníku prišla na rad mladšia sestra. To, čo sme v detstve vystrájali so staršou sestrou bola sila, ale to, ako narábam s mladšou sestrou, to, ako narába ona so mnou, to je masaker. Šibe nám. Šibe nám tak, že nám šibe z toho, ako nám šibe. Nemáme hraníc vo vymýšľaní, v splietaní zdanlivo nesúvisiacich vecí, paródii, nových slovíčkach, speve, tanci, ksichtoch... Hermína a ja, to jej jedno veselé nebo na zemi... a v nej ja, mistr Prežeňto a mistr Prežeňtotiež. Ako najviac vieš.

- Tyra, nedýchaj na mňa, keď si chorá... - hovorí Hermína. Ja od Hermíny na chvíľu odvrátim oči, ale vzápätí akože zakašlem rovno na ňu. Hermína si zakryje tvár perinou.

- Tyra, no vidíš, aká ty si... vieš veľmi dobre, že ty do domu vždy prinesieš pliagu a od teba všetci ochorieme a ty nič, máš na háku. To ti už nič nie je sväté, či ako?

- Nie, Hermi, nič mi nie je sväté, - poviem, kľaknem si a pokorne skloním hlavu.

- Zabi ma, Hermin, zabi ma, -

- Nie, veď ty si zlaté dievčatko... daj si rúško, -

Pozriem na stenu, môj Múr nárekov, popísaný, pokreslený, polepený, krásny. Na jednom klinci visí kríž, ale taký srandovný - nahnevaný Ježiš. Kríž, to sú jeho ruky, super prácička z Poľska, po ním píšťalka od Ukrajincov - Hermína bola niekoľko krát na Ukrajine... nikdy nezabudnem na jej historky odtiaľ - neskutočné, krásne, dojemné. Statoční Ukrajinci jej dali takú malú píšťalku a tá visí spolu s rúškom a krížom na jednom klinci nad Hermíninou hlavou. Zvesím rúško - Sara ho v Holandsku dovliekla z jednej firmy, keď celý deň oddeľovala zhnité ovocie od dobrého a toto musela mať na tvári. Teraz si ho dávam ja, je zaprášené, dusí ma, kašlem. Hermína mi ho berie a dáva si ho ona.

- Moje dievčatko, - začnem a hladkám ju po hlave. Hermína čumí, čaká... - Tebe asi kuriatko nakakalo do hlavičky, že? No, neboj, otvoríme bielu švédsku hlavičku, pozor, hlavičku, nie hadičku a hovienko vyberieme, počkaj, naznačíme rez... - beriem do ruky hrebeň. - Tááák a je to... sestra, poznačte termín operácie... -

- Prečo mám hovienko v hlavičke?- pýta sa Hermína a smeje sa.

- Nuž prečo? Zamyslime sa. Zamyslime sa spolu. Po á – nahádzala si oblečenie do hajzlu, keď si bola malá, po bé – dýchaš rúško, do ktorého som ja predtým nakašľala všetky bacily a tie teraz idú do tvojho tela a nechci vedieť, čo tam robia. Po cé – nevieš zatlieskať, -

- Nevieš zatlieskať? - pýta sa Hermína.

- No, že si taká dementná kvôli tomu hovnu, že nevieš ani tlesknúť, -

- Vieš čo? Ale to už nie je sranda, Tyra. To hovienko ma uráža, -

- A tie veci v hajzli ťa neurazili? - Hermína sa teraz smeje, ale keď bola malá, nikto nevie prečo, ale večer sa išla prezliecť a svoje veci nahádzala do záchodu. Ja som ich hneď vytiahla a začala prať – kraťasky, tričko, ponožtičky. A Hermína sedela na zemi, päťročná a pozerala sa na mňa. Periem, periem a zrazu mi to prišlo čudné.

- Prečo si ich hodila do vécka?- pýtam sa jej. -

- Neviem. -

- Prečo nie do umývadla?-

- Neviem. -

- A prečo ti ich ja periem? -

A odvtedy nevieme obe.

Zavesila som rúško pod kríž a píšťalku a išla spať.

 

- Tyra, ja ťa zabijem! To čo ty máš? Telekinézu? - Hermíne sa niečo v noci stalo.

- Prečo? -

- V noci mi spadol kríž na hlavu! -

- Čože? Ma neser, isto? -

- To kvôli tebe! Lebo všetko, čoho sa dotkneš, padá. Tie tvoje tučné ruky! Vieš akú mám buľu? -

- Fakt. A to jak? Ešte raz mi to povedz, -

- Ja si spím a naraz niečo mi dalo po hlave. Píšťalka. A ráno kukám a vedľa vankúša kríž. Veď ma to mohlo zabiť, -

- Hermin, Hermin, - vzdychnem.- Rozčeslo by ti tvoju hlavičku napoly. Možno presne v tom mieste, kde sme urobili rez. -

- Ty rez... Ty si taký rez... teba by mali izolovať,.-

- Ja sa dám izolovať iba s tebou. Vraj sa môžeme prihlásiť. -

- Na čo? -

- Som čítala v novinkoch, že kto má záujem o samostatnú izoláciu, alebo spoločnú, najviac tri osoby, sa má nahlásiť na mestskom úrade. -

Hermína sa smeje. - Tyra, tebe ale fakt niečo je. Tebe ale fakt. Tebe fakt. Tebe je. Tebe hrabe. -

- Nie. Prečo by mi hrabalo? Hermin, tejto hlavičke hrabe? Veď sa pozri aká je súmerná, ako grécke umenie. A nemá ani naznačený rez, na rozdiel od iných hlavičiek, však? Ale nie, vážne, ty kokso. Vidíš? Stačí sekunda a človek je mŕtvy. Buď máme duchov, alebo nám chce niekto niečo povedať, alebo aj neviem. Ale nie je to sranda. Ani tá knižnica, ani botník, ani toto. No povedzte, ľudia... čo si mám o tom myslieť? Čo si môže jeden človek myslieť? No čo? -

- Ty radšej nemysli a ničoho sa nedotýkaj. Najprv roznášaš choroby, potom pohýnaš vecami, kde sa to v tebe berie? V tomto telíčku? V tomto telíčku domorodkyne? -

- Ty sviňa, - poviem ľútostivo. Kedysi ma Hermína nazvala domorodkyňa Lily, lebo mi viseli prsia ako domorodkyni a Lily podľa toho, že som malá ako lilipután.

- Ale nie, nie... - Hermína ma pohladká po hlave. Ja akože smoklím. - Len musíš dávať pozor,-

- Ale veď ja ani za nič nemôžem. -

- Ja viem, ja viem. Isto je to sila. Možno nám chce niekto niečo povedať, aby si sa spamätala. -

- Aby sa spamätali všetci keď tak... ja robím čo môžem, nie? Snažím sa. -

- No veď jasné, Tyra... -

- Tak prečo potom? Hermína prečo? -

- No veď, prečo?

- Prečo?

Ešte chvíľu si hádžeme prečo aj preto, ale na nič neprídeme. Píšem Sare, že to niečo ide po nej, inak by si to nevybralo jej rúško... nech si dáva pozor a spamätá sa.

 

Odvtedy na mňa, ani nikoho, o kom viem, nič nespadlo. A to sme hrali aj tých sedem mien, ale niekoľko dní nám ešte nebolo dobre... keď sme sedeli v krčme a nad nami polica s pohármi, alebo keď sme v posilňovni dvíhali činky... ak niečo padalo, tak moje ilúzie o živote... konečne sa nemusím brániť svojim svetom a fantáziou, ale môžem sa poobzerať, čo, ako... a to, čo vidím...

Ba! Kolegyni z divadla po prerobení hry na magický kúsok, jej prichystaní na súťaž, keď sme vážne cítili, že je to plné zmyslu a dobré, skoro spadla na hlavu lampa zo stropu. Črepy jej ležali tesne pri nohách...

Tamara Čarnogurská

(08.02.1980)

Pochádza zo Spišskej Belej, pracuje v Nemecku v Opatrovateľskom dome pre starých, chorých a opustených, kde študuje odbornú školu na túto profesiu. Píše poéziu a prózu. Členkou klubu je od roku 1999.

Ocenenia

Ocenenia na súťažiach doposiaľ nezískala.

Publikovala

Literárne kroky, zborníky klubu Posúvanie (2007), PARNAS (2016) a Priúzko.